(Prečo ma to vlastne chytilo? Čo tu budem písať? Do kelu. Tá biela ma znervózňuje! No. Idem si vylievať srdce? Písať vyznania a vyjaviť celému svetu to ako mi ubližuje a aký je zlý a necitlivý a ako ma už nebaví a ako ho úplne milujem za snežienky vedľa smetiska alebo provizórneho obydlia pre bezdomovcov alebo čo to vlastne je a že tak ako chcem aby sa už tento svet a veci v ňom pohli, tak presne tak isto rovnako túžim po tom, aby sa už postavil na bok a pretriasol všetko to uležané a ustálené a prehliadané a spokojné a snažiace sa viac či menej úspešne splynúť a nevyvolať rozruch. Lebo ja to takto potrebujem. Potrebujem statické veci bez zmeny, pretože vtedy môžem konať bez rozmýšľania a som si istá. Áno, v tom to celé je. Som si istá. Nie som spokojná, keď si niečim nie som istá. Ale na druhej strane. Pri neznámej melódii sa mi improvizuje najlepšie. Síce iba tak ticho, no predsa. To si musím priznať. Ale čoby! Nič si nemusím priznávať! Toto je môj blog, môžem si klamať koľko sa mi len zachce. Veď aj tak mi to ide najlepšie. Teda, nie. Ja sa vždy presvedčím o tom, že klamstvo je potrebné a v podstate je to pravda. Len je trochu obalená alebo naštrbená alebo je k nej niečo pridané alebo je založená na fantázii. Ale tá je predsa určite v každom prípade 100%-ne pravdivá. Veď si ju nikto nemôže overiť, takže je. A basta. Plne si uvedomujem, že som psychopat. Aj sa snažím každého dopredu varovať. A oni sa smejú. Neberú ma vážne. A pri tom by mali. Lebo potom ja sa musím vyrovnávať s tým, že možno boli málo informovaní a len preto skočili. Ale to ich už v danom konkrétnom zmienenom stave nezaujíma. A preto to robím. A oni sa aj tak smejú. Tak sa smejem tiež. Veď o to mi v hlbokej podstate aj tak ide. Aby sa smiali. Možno to znamená, že sa nebudú smiať stále, vzhľadom na ignoráciu varovania, ale aspoň sa smejú teraz. A do kelu. Toto som už tak veľakrát rozoberala. Už to nezaujíma ani len mňa. Hahá. Nudím samú seba! Práve som dosiahla vrchol! Suchárnosti. A naozaj som suchár. Na big massive monumental zážitky zapisujúce sa do pamäťovej histórie jednotlivca veľmi nie som. A čo? No a čo. Keď sa človek snaží mať na konte iba tie správne rozhodnutia, musí tomu niečo obetovať. Ja obetujem toto. Radšej som nenápadná. Preto vás prekvapuje, keď sa zrazu smejem na celý autobus alebo jedáleň. Nie nie, ja viem, že neprekvapuje. VÁS to neprekvapuje. A dokonca si to so mnou vtedy užívate a robíte grimasy a viete, že presne toto sa mi páči a mám to rada a smejete sa. Tak prečo mám taký strach? Lebo mi ide o veľa? Lebo mi ide o veľa. Lebo mi na tom záleží. Presne tak, inokedy mi na ničom nezáleží, iba teraz zrazu áno. Jasné, že nie! Len tu je to príliš riskantné. Teda aspoň ja som si to takto vyhodnotila. Je to riskantné. A ani neviem, či mi skôr vadí, že je to riskantné pre mňa alebo pre okolie alebo... A možno je to tým, že je to riskantné v podstate z každého uhla a kohokoľvek pohľadu. Nepúšťam sa do vecí, ktoré sú riskantné. Lebo tie pomrvím. Som prototyp, verzie nasledujúce po mne sú už vylepšené. Naozaj sú. Veľmi dobre. A ja som si mojich nedokonalostí vedomá. A viem, že mi ostanú. Nevravím, že ich musíte akceptovať. Ja sa snažím držať ich na uzde. Ibaže občas preskočia plot. Som ako ty, namiesto boja sa zmierim, idem ľahšou cestou vedomej úbohosti namiesto dokonalosti. Teda aspoň u mńa je to tak, u teba vlastne ani nie. Keď ja nechcem robiť veci iba preto, že ja ich chcem. Ale aby som zistila aj iné skutočnosti, potrebujem sa dostať k informátorovi. Ibaže to by som musela nabrať odvahu a vôbec vedieť, či do toho rýpať. Je mi smiešne. Úmyselne sa zamotávam v kruhu len preto, aby som sa mohla presvedčiť o tom, že som úbožiatko, ktoré nič nedokáže, nikdy nebude mať právo na radosť a práve preto nemôže byť zodpovedné za niekoho, za jeho radosť. Za jeho pokoj. Maľujem si to pekne. Takže o čom to vlastne chcem písať? Asi radšej o ničom. Veď toto aj tak neprinesie nič nové, nikoho to duševne neobohatí a ani nepohladí. A je to brečka. Ach, hneď sa cítim lepšie. Vlastne ani nie. Ale je mi fajn. A naozaj sa mám dobre. Keby som sa nezamotávala, bolo by to horšie. Podľa mňa.)



kvapôčky nádeje ma držia
pri úsmevnom pohľade,
pri myšlienkach,
pri živote,
ktorý sa zastavil pri snežienkach
a odmieta ísť ďalej.

tu nikomu neprekáža v ceste.
nebráni robiť slimačie stopy.

stojí ako keby ho čakali.
teplo, ticho, pomaly.
nežne, milo. bezhlaví.
ruky mu ešte ostali.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár