"Máte na ten test 10 minút...v prvých piatich úlohach len zakrúžkujte správne tvrdenie a ďalších 15 vyplňujte podľa zadania. Nechcem počuť žiadne šuškanie a radenie!" Recitovala nemčinárka. Máme 20 úloh, po nemecky! To mne bude 10 minú trvať len to, kým si preložím zadanie. Je ona vôbec normálna? Nehcem schytať zlú známku. I keď teda som sa čo-to učila, no potom prišiel Peťo a môjmu učenie bolo koniec. Ech, ide sa na to. Krúžkovala som čo mi prišlo, veď si tipnem, aspoň aby som mala niečo. Ďalšie úlohy som spravila len tak-tak. Kým sa naša nemčinárka ponorila do čítania nejakého časopisu, neviem o čom, otočila som sa s prosbou o pomoc. So spolužiakmi som aj celkom vychádzala, teda nie so všetkými.
"Inga..." Pošepla som. Ona zdvihla zrak a odvetila: "No?"
"Ako máš druhú úlohu...A alebo C?" B-čko ti rozhodne nebolo, to som si bola úplne istá.
"Ja mám A." Kývla som jej hlavou na znak vďaky a rýchlo preškrtla C a zakrúžkovala A. Mala som všetko hotové, ešte som sa chcela otočiť, keď v tom: "Maja Nolsonová! Kam sa otáčate?!!" Otovrila som ústa, že niečo poviem, no nemčinárka ma predbehla: "Dajte mi váš test! Odovzdáte skvôr ako ostatný, buď to, alebo si test nechajte a budete mať o stupeň zhoršenú známku!" Ani chvíľu som neváhala, vstala som z lavice a podala jej test.


"Tak čo, ako dopadlo rande?" Opýtala som sa Soni pri obede. To bolo miesto, kde sme sa stretávali, keďže chodila do inej triedy.
"Bolo fantastické!" To už Soňa bola s tým svojím Dominikom, Danielom či Dávidom na rande najmenej 10 krát.
"Som rada. Inač, v sobotu ma bol pozrieť Peťo." Rozžiarila som sa, pri spomienke na neho.
"Hej? Veď si vravela, že sa máte sretnúť v nedeľu." Nechápavo odvetila.
"No hej, ale vraj to nevydržal a prišiel za mnou. No a potom...potom sa ma opýtal či s ním...ehm...či sním nechcem chodiť!" Zvýskla som a Soňa spolu somnou. Objali sme sa a ona mi pogratulovala.
"Tak to vám teda prajem, ja s Dominikom ešte nechodím, ale už sme sa aj bozkávali. Mám taký pocit, že pri najbližšom stretnutí sa ma to už opýta."
"Čo keby sme si vyšli niekde spolu? Teda ja, ty, Peťo, Dominik, Linda?"
"To je skvelý nápad...ale počkať, aká Linda?" Zarazene sa ma opýtala Soňa. Hneď som jej vysvetlila kto to je a ona súhlasila, že vraj aj Dominik môže zobrať nejakých svojích kamarátov. Nakoniec by z nás mohla byť dobrá partia.


Keď som prišla domov, zvalila som sa na posteľ. Lomcovala mnou únava a tak isto aj lenivosť. Zrazu zamnou pribehol Ňufo a veselo mi vyoblizoval tvár.
Vyšla som s ním von pred dom. Poskakoval a naháňal gumenú loptičku. Ja som sa lenivo posadila na schody a sledovala ho. Zrazu sa rozbehol niekam ďalej odomňa. Mne sa nechcelo ho nahánať, veď všade okolo je plot, nikam neujde. Následne sa vrátil no priviedol aj nejakého iného psa. Tiež labrador. Akurát že zlatý.
"Ňufo, kto to je?" On namňa pozrel svojími ľútostivými očami.
"Nie, nemôžme si ju nechať!" Okríkla som ho. Hneď na to za tým psom pribehol chlapec.
"Ahoj...prepáč...to je moje fenka...utiekla lebo zacítila tvojho psa. Fakt prepáč..." Mohol mať 16 až 17 rokov. Mal tmavé vlasy, nagélované do kohútika. Pristúpila som k nemu bližšie. Mal nádherné tmavé oči.
"To nevadí, ako sa voláš?" Opýtala som sa. Hneď na to som pocítila akési výčitky voči Peťovi.
"Adam, ty?"
"Som Maja, máš krásnu fenku, ako sa volá ona?" Zachychotala som sa.
"Ďakujem, volá sa Rita. No ja už musím ísť. Ahoj a ešte raz prepáč." Zakývala som mu na rozlúčku a potom odyšiel.


Večer mi zavolal Peťo:
"Ahoj miláčik!" Pozdravil.
"Ahoj, veľmi mi chýbaš..."
"Aj ty mne, nedáme niekedy stretko?"
"Hej...chcela som sa opýtať, ja mám kamarátku Soňu a ona ma chlapca, nemohli by sme íst niekedy von ako taká skupinka? Mohol by si vziať aj Lindu a Soňa sľúbila že aj Dominik ešte niekoho vezme!" Nastalo dlhšie ticho no potom sa ozval Peťov hlas.
"Je to skvelý nápad...ale ja ťa chcem len pre seba..."
"Ale veď sami budeme ešte veľa krát...ale niekedy by sme si mohli výjsť aj s nimi...napriklád v sobotu...a v piatok prídem za tebou ja...a budeme sami, čo ty na to?"
"To sa mi už páči viac, tak teda piatok o 15:00, budem ťa čakať na autobusovej zastávke...príď sama, prosím! Už sa na teba teším, ahoj, ľúbim ťa!"
"Fajn, aj ja ťa veľmi ľúbim, ahoj!" Dotelefonovala som. Potom som sa konečne dostala k učeniu. Týždeň ubehol veľmi rýchlo. A blížil sa piatok.


Všetko za oknom sa mihalo. Autobus nadsakoval. Sedela som sa. Cestujem už dobrých 20 minút. Počúvam MP3 a čakám. Ešte 10 minút a mala by som byť tam. Konečne! Škoda že som u ňho môžem zdržať len do 18:00. Rodičia mi dovoli len tak. Že vraj je to ďaleko. Ale aspoň niečo. Budeme spolu 3 hodiny. Sami. Teším sa!
Konečne som dorazila, autobus zastavil. Už z diaľky som uvidela Peťa. Hodila som sa mu okolo krku.
"Ahoj!" Nežne ma pobozkal a vyobímal.
"Ahoj, tak si mi chýbal!" Potom ma vzal do parku. Na prechádzku, rozprávali sme sa. Boli sme šťastný že sme spolu. Ostávala nám ešte dobrá hodina.
"Nejdeš k nám? Zoznámil by som ťa s rodičmi." Najprv som namietala ale nakoniec som sa nechala presdvedčiť. Radenovci boli naozaj milí a skromní. Teta s ujom ma privítali a usadili ma v obývačke. Dokonca si nás aj odfotili. Obskakovali ma ako najväčšiu hviezdu, doniesli chlebíčky, naliali mi džús. Pýtali sa ma ako sa učím, na čo som musela trošku zaklamať, aby mali o mne dobrú mienku.
"No ja už pomaly pôjdem, zachvíľu mi ide autobus." Nadhodila som a vstala som z gauča. Peťo ma vyprevadil až k autobusovej zastávke, kde ma vybozkávala a vobímal. Ja som sa ho nevedela nabažiť. Bolo mi ľúto že odchádzam. Počas cesty domov mi volal najmenej 3 krát, či som v poriadku. Že mu mám zavolať aj keď prídem domov, aby vedel že som v poriadku. Som šťastná a som zvedavá čo bude zajtra.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
antifunebracka  8. 10. 2014 17:11
troseno over-attached boyfriend kedy bude pokracko?
Napíš svoj komentár