Ostré lúče slnka jej snehobielu pokožku postupne spaľovali,
príjemný vánok a jemný vánok sa s jej vlasmi pohrávali.
Oči si zatvorila, aby nevidela všetky hrôzy sveta,
v hlave počula prekrásny hlas a odznievala jej tam jediná veta.
Pocity ňou prechádzali a rozprestierali sa po jej tele,
pomaly kráčala a skoro nevládala, bolo po všetkom hneve.
Umierala túžbou vypnúť na malú chvíľu,
jej kroky sa nezastavovali a vyzerali, že prejde jednu míľu.
Počula tiché výkriky v jej hlave,
neznášala keď bola v tom beznádejnom stave.
Jej cesta prechádzala už len v zlom smere,
jej myšlienky prekričalo srdce a pokračovalo v neznesiteľnom reve.
Slza za slzou po hladkom líci jej tielka,
srdce svojimi vášnivými citmi si rýchlo spiekla.
Zapchala si uši, aby nepočula toľko ľudských chýb,
ľahla si na zem a pomaly odchádzala od všetkých krívd.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár