Ja som sa zmenila.
Kedysi som samú seba pred týmto varovala. Vravievala som si, takáto nikdy nebudem a hľa, je to tu! Nechápem kedy sa to stalo, kedy som to stihla, čím to začalo??? Nechápem ale stalo sa to.
Keby o tom vedeli niektorí moji priatelia boli by mnou veľmi sklamaní. Nechápali by, kde zmizli všetky moje dôvody, ktoré som si dávala, prečo taká nebyť. Nechápali by, že práve ja, ten najväčší odporca, sa stane jedným z nich.
Cítim sa ako keby vo mne prebiehala obrovská vojna dvoch záujmov. A ja ani len netuším, na ktorú stranu sa mám nakloniť. Ku ktorej sa pridať. Obe sú pre mňa dôležité ale stredná cesta neexistuje!!!
Nenávidím to! Nenávidím, keď sa musím rozhodnúť. Všetko a všetci ma do toho nútia a ja nemôžem. Nechcem!!!
Jedna strana mi dáva duševné rozpytvávanie samej seba. Topenie sa v hĺbke mojej duše. Tam vidím mojich priateľov, ktorí mi veľa krát pomohli. Vždy ich zaujímalo, čo sa vo mne deje. Riesili so mnou myšlienky a pocity, ktoré som cítila.
Ale tá druhá mi dáva energiu, silu žiť a myslím tým naozaj žiť. Nie len prežívať, nechať sa viesť, preplávať.
Dáva mi pohľad do reality, ktorý som nikdy nevnímala. Hádže ma do dospeláckeho života. A ja si uvedomujem, že som takmer dospelá a svoju mladosť som niekde premrhala. Nemám zážitky ako som bola strašne opitá alebo ako som niekoho, koho som nikdy nepoznala, bozkávala v nejakom bare na záchodoch.
Vždy som bola na to hrdá a v podstate stále som. Ale...
Ale do paže, čo budem hovoriť svojim deťom, aby nikdy nerobili, keď som si to sama neprežila???
Som zúfalá, cítim, že sa nakláňam raz na jednu, raz na druhú stranu. Všade vidím kopec pokrytcov a najviac ma ničí zistenie, že ja som rovnaká!!!
Momentálne som v stave, kedy padám na stranu žitia. Na stranu mladého študenta, ktorý si užíva všetko, čo s jeho štúdiom súvisí.
Ale vôbec ma to neuspokojuje, práve naopak, ničia ma výčitky mojej duše, ktorú nedokážem umlčať...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
ejha... akosi som sa v tom našiel v tej druhej časti.. u mňa podobné pocity vyústili do stavu na hrane toho že sa chcem zúfalo a hrozne spustiť a srať na dôsledky a na druhú stranu ma od toho drží len (a možno to nie je tak málo) vedomie toho že by som sa ako Palo vraví nemohol sebe do očí pozrieť lebo by som sa stal tým od čoho si celé tie roky držím odstup.. a tak by som zabil časť samého seba a tie dôsledky by si ma našli.. A raz nadíde deň kedy sa zlomím..
Napíš svoj komentár
... zi tak aby si sa mohla na seba pokojne pozriet do zrkadla a pokojne dychat...