Môj pohľad sa upiera von oknom. Snažím sa prinútiť mozog nech mi vygeneruje, čo ma tak zaujalo, na čo tak pozerá. Na tvári mám úsmev. V knihe nebola moc pre srdce potešujúca časť a tak nechápem. A vlastne chápem! Slnko. To nádherné Slniečko, bez ktorého by sme nemohli existovať sa usmieva. Po dlhšej dobe (ako sa mne zdá) kvietky, lístky a všetko živé otáča svoju hlávku k slnečným lúčom. Vstávam. Nabitá pozitívnou energiu.
Aj keď som jeho lúče necítila, cítila som ich. Neprenikli ku mne cez okno a predsa prenikli. Nezohriali moje telo, zohriali moju dušu. Pár minút som si ten pocit uvedomovala a vychutnávala. Vstala som, nech svetu dám energiu, ktorú som prijala. Spravila som dve kávy pre rodinných príslušníkov, nepríčetne sa usmievala na mirkovlnku, rýchlo varnú kanvicu a všetky tie veci, bez ktorých by som bola v malom zadnom otvore. Vychutnávala som si vôňu kávy. Ľudia sa stali jej otrokmi. Jej vôňa mi pripomenula posedenia so starkou po príchode zo školy s kávičkou a rozprávaním a tom čo a ako. Na tvári sa mi rozlial ešte úprimnejší úsmev. Úsmev prameniaci z lásky.
Slnko prebúdzalo rastliny, zvieratá aj ľudí. Bunky zasiahnuté slnečnými lúčmi tancovali, spievali, kričali, dýchali, rástli. Od šťastia a lásky. Šírili ju medzi sebou ako nákazlivú chorobu. Chorobu, po ktorej každé jadro túžobne pišťalo. Všetko živé si dobre uvedomuje, ako geniálne to tu je vymyslené. Na princípe lásky. Škoda, že ľudia nie. A tak som s úsmevom tancovala po kuchyni. Suseda určite pozerala do nášho kuchynského výkladu a smiala sa. Som šťastná aj za ňu, vďaka nej a pre ňu.
Stále som z domu nevyšla a slnko na mňa pôsobilo neustále. Uvedomila som si silu prírody. Hladkalo mi na tele každý pór. Zašlo ešte hlbšie, ešte ďalej. Do môjho srdca, do mojej duše. Dostalo sa pod povrch, do toho skutočného. Celé ma preskúmalo. Dovolila som mu, nech si so mnou robí čo si len praje. Dôverovala som mu. Ako celej prírode, našej superskej Matke Zemi.
Teplo, láska, pokoj, dôvera, sila, odvaha, elán, chuť žiť a veľa ďalšieho mi Slnko pichlo do žíl. Som závislá. Musí mi pichať dávky ako pravému narkomanovi. Netreba mi alkohol, drogy, cigarety, sex a podobné. A viem, že to bude stačiť aj mojim priateľom. To čo sa dostáva mne, to zo seba vydám. Keď mám v srdci lásky za kýbeľ, vydám ho za kýbeľ. k tomu sa pripočítajú možno nejaké úroky z minula, takže bude toho viac. A stále budem v rovnováhe. Veď vnútorný pokoj a harmóniu mi nik nezoberie... Ak mu to nedovolím.
A tak sa idem celá natešená z toho, že život je super, že je všetko zariadené tak ako má a že všetko a že všetci môžeme nejako niekomu pomôcť, idem šťastne, slastne a spokojne vyvaliť na deku s láskou. S láskou v hmotnej podobe.
Ľúbim vás, ľúbte sa, ľúbme sa a radujme sa z lásky všade okolo nás.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
11. 1.januára 2014 03:15
chlastat kavu v 14 je dost nahovno
Napíš svoj komentár