Prichystám si, čo mu poviem. Racionálne, chronologicky, zrozumiteľne zo seba dostanem, o čo ide a v čom vidím problém ja. (Dúfam, že sestrička bude za zatvorenými dverami).
Sestrička ma zavolá, vstúpim dnu, potom cez dvere ku lekárovi a dvere medzi ním, mnou a sestričkou nezatvorím. Dvojo otvorených dverí a mne to nevadí. Sedí predo mnou človek pripravený počúvať. Trochu ako umelec, trochu ako stroskotaný režisér, trochu ako muž a najviac ako niekto, kto počul už tisícky príbehov a je tu na to.
" Čo vás sem privádza?" pýta sa ako snáď každý a ja v úvodných sekundách chcem odísť. Takto sa to robí? Fakt aj takíto lekári majú tie priblblé otázky? Zamyslím sa, ticho, ticho ... " Lebo sa mi prestalo chcieť ráno vstať " Pozriem na neho, zdvihne obočie, nič nehovorí, iba čaká. A ja rozprávam ďalej.
Od utorka k nedeli, od septembra k aprílu, od 2016 ku 2009. Bez chronologie. Bez racionality. Bez uvedomelosti. Bez rozmýšľania. Poviem mu všetko a teplé slzy sa mi pri tom rozlievajú po tvári a cítim sa hrozne slobodná. Bez výčitiek, že si z niekoho robím kontajner na emócie. On hovorí veľmi málo, no celý čas vyzerá tak, že mu to je všetko ľúto. Naozaj ľúto. Akoby ma pomyselne objímal a dovolil mi plakať na pleci.
Potom hovorí o tom, ako mi môže pomôcť on a o ďalších iných riešeniach. Píše do počítača, čaká na vytlačenie receptu a ja sa pozerám okolo seba.
" Čo mi ešte poviete?"
"Nič," odpovedám, no za túto otázku ho milujem. Za priestor, ktorý mi dal za pol hodinu, za slobodu, ktorá netlačila a nebola privoľná. za možnosť prípísať čiarku za bodku, za ticho, ktoré nebolí,ale je milostivé a objímajúce. Ja mu v tej sekunde ďakujem za otázku, na ktorú odpoviem takto.
Trvá to ešte pár minút, kedy mi vysvetlí dalšie veci a ja sa medzitým ešte niekoľkokrát rozplačem a snažím sa usmiať na muža, ktorý mi za pol hodinu nahradil každú jednu autoritu môjho života.
S diagnózou na papieri a slzami v očiach odovzdám v lekárni recept na lieky, ktorých vyslovenie ma zamrazí na dalšie hodiny potom.
Ďakujem mužovi môjho života, že nepotrebovalnič viac ako pár minút rozhovoru so mnou na to, aby ma objednal na vyšetrenie.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
emulienkaa
24. 11.novembra 2016 16:04
2
Urcite je velka cast toho zazitku tvoj pristup k ludom a zivotu, ale takyto pozitivny zazitok z navstevy psychiatra (predpokladam) som este nepocula sprostredkovane ani nezazila.
A som rada, ze si mala take stastie, a drz sa
A som rada, ze si mala take stastie, a drz sa
5
Podobne sa pripájam, veľa dobrého len prajem
A neskutocne sa mi ale páči ako píšes.
A neskutocne sa mi ale páči ako píšes.
Napíš svoj komentár