Celá sa tak nejako nehodila k sebe. Mala oblečené šaty( na ich rukávoch dierka), opätky a na dlaniach mala čosi naškrabané perom. Veľké oči skryté za mejkapom, ktorý, zdalo sa, len tak ledabolo ráno naniesla na svoju tvár, vlasy v nepodarenom vrkoči a na dvoch nechtoch neupravený lak. Skrátka, kazila samu seba.
Ked zistila, že sa na ňu pozerám,začala rozprávať ešte hlasnejšie a ešte iritujúcejšie sa smiala. Občas sa mi stávalo, že som sa hanbil za tých, ktorí sa mali hanbiť sami za seba a chvíľu som si aj myslel, že to opäť príde, ale nestalo sa. Na nej som sa len smial, áno, bola zábavná, vyrušovala takmer všetkých okoo seba, nevedela sedieť rovno, rozhadzovala rukami, na ústach mala stopy nedopitej kávy, no predsa, predsa sa ľudia na ňu nepozerali s pohoršením, lebo niektoré svoje krásy neskrývala úspešne.
Celé toto divadlo sa pozorovalo veľmi dobre. Nechcelo sa mi odísť. Počkal som, kým sa zodvihne, školácky si skontroluje šaty, dotkne sa pri tom svojho zadku, dá si nakrivo červený rúž , pri platení svojho účtu sa usmieva na všetok personál, každý sa pýta, ako sa má. Tiež som sa jej chcel spýtať, ako sa má, no bál som sa, ako zareaguje. Nebola to dospelá žena, ktorá sa s gráciou usmeje a prirodzene odpovie a potom odíde. Tak som ju nechal odísť.
S kamarátmi som nemal dôvod to rozoberať. Nebola na to ani dosť sexy, ani som sa do nej nezaľúbil, ani nemala dlhé nohy, ani hlboký výstrih, ani so mnou neflirtovala, len bola tak normálne zábavná a pekná, vážne, tie oči sa nedali prehliadnuť. Chodili sme s kamarátmi každú stredu na pivo a v ten deň bola streda. Ich manželky si pred odchodom zaťukali na hodinky na čísle 11 a upravili im goliere po tom,čo si obliekli bundu. Ja som sa potešil, že som našiel dve aspoň podobné ponožky a stihol som svoju špinavú bielizeň hodiť do práčky, lebo inak by to bol ráno celkom problém.
Býval som s kamarátom v dvojizbovom byte , do ktorého so mnou občas príde nejaká návšteva, ak tu náhodou nie je on a sme pár dní po upratovaní, lebo inak by to nebolo bohviečo. Jeho priateľka je taká- tá žena, na ktorú sa chcete pozerať, ale priam sa pýtate, či sa niekde stala chyba, že priťahujete práve také ženy, ktoré sa vám páčia bezpodmienečne len do chvíle, kedy otvoria ústa. Keď tu nebola, robil som si z neho žarty a mám vážne podozrenie, že tvorili pár len preto, lebo on sa nevedel zoznamovať so ženami. A táto sa zoznámila s ním. A bola pekná. Tak mi okupovali posteľ vždy, keď prišla a ja som vtedy trávil svoj čas v kuchyni- naučil som sa variť vďaka nim.
Kráčal som z piva s kamarátmi, opitý tak akurát, mám svoj zvyk, odísť neskôr ako ostatní, nesadnúť do taxíka ani električky, odkráčať si cestu až k bytu a rozmýšľať pri tom nad tými fajn vecami. Ako si opäť zbalím ruksak a odídem na cesty, budem stopovať, spať v horách, ako si pozriem zajtra poobede seriál, po práci si zacvičím, že ráno, hoci s ami bude zle vstávať, pôjdem behať. Vždy vtedy vymyslím nejakú novú úlohu sám pre seba. Naposledy som sa rozhodol pobehať ráno mesto a rozdať bezdomovcom jedlo alebo vyvenčiť psy z útulku .
Tentokrát som šiel inou cestou ako obyčajne. Poznáte to, keď niekoho nepoznáte, potom ho zaregistrujete na jednom mieste a zrazu, nevedno prečo, stretávate ho niekolkokrát za deň. A ja som teraz stretol Annu.
Bol som pripitý a ona bola trochu viac upravená ako ráno. Vyzývavejšia, s tmavším rúžom na perách, no to bol jediný rozdiel. Spoznal som ju podľa neistej chôdze a prenikavého smiechu, ktorý musí nejedného človeka privádzať do šialenstva, taký je neslušný a hlasný.
Tentokrát nezvýšila hlas, keď som sa na ňu pozrel, len sa usmiala. Usmiala sa ako najsebavedomejšia žena v okolí, mala pri tom detský výraz, nesnažila sa zvádzať ma úsmevom, ona sa len usmiala tak, ako sa ľudia už zabudli usmievať.
V tom stave som chcel robiť to, čo obyčajne. Zbaliť ju, potom trochu zábavy, bozky, dotyky, tak je to obom príjemné a čau. Prihovoril som sa jej a ona sa usmiala a potom sa začala smiať. Červenala sa ako malé dieťa, nebola sebavedomá a neslušná, bola len detinská a mňa to uviedlo do rozpakov. Pozvala ma na dalšie pivo, ktoré sme si kúpili vo večierke, zobrala si k nemu aj cukríky a potom sme kráčalimestom tam, kde chodievam, keď mám chuť byť sám, keď chcem vymyslieť ďalší zo svojich výletov. Chcel som ju pobozkať, lebo s nohami vyloženými na mojich, sediac na lavičke, hrajúc sa s vlasmi a pojedajúc jahodové cukríky bola tak inak krásna. Krásna, prirodzená, svoja, žiadne úvodné klamstvá v snahe zapáčiť sa, no ani trápne tichá medzi náruživými bozkami. Ona tam len tak sedela a chvíľami ma nepočúvala, no potom na mňa vždy pozrela a odpila si pri tom z piva a smiala sa rovnako hlasno ako vtedy ráno v kaviarni. Bola stále rovnaká, len vtedy, keď cez moju tvár pozerala na hviezdy, vtedy vyzerala, akoby ju ten pohľad robil smutnou.
Celý ten čas, ako sme tam sedeli, ja som počúval, ako ma stále posiela preč a ona sa pri tom nervozne točila, rozmýšľal som, kedy sa bozkávajú takéto ženy a či vôbec. Tak sme sa rozlúčili, dovolila ma odprevadiť len ku domu, o ktorom sa neskôr priznala, že v ňom nebýva a bez bozkov a dotykov sme obaja zaspali vo svojich posteliach.
Keď mi potom na druhý deň napísala( donútila ma dať jej svoje číslo) - ďakujem, opitý spoločník- nevenoval som tomu pozornosť, nie som teenager a nevedel som, ako sa na také správy reaguje.
Potom som ju párkrát stretol v meste, vždy sa na mňa usmiala a šla ďalej. A ja som pokračoval v plnení svojich výziev, žil si svoj život tak ako kedykoľvek predtým. Stretával sa so ženami, opíjal sa, cestoval, cvičil, pracoval. Ale vždy, keď som ju stretol, musel som sa zastaviť. Bolo zaujímavé o nej premýšľať. Zaujímať sa o svet, v ktorom lieta jej hlava, spájať si tie strohé informácie, ktoré o sebe podala.
- Hej, opitý spoločník, chcem byť opitá spoločníčka. Kúp nám pivo a počkaj ma pri tom dome
znela jej správa, na ktorú som nemal v pláne reagovať. Sedel som po sprche pred počítačom, hľadal lacné letenky a chystal sa hrať hru. Predo mnou večera.
Nakoniec som sa obliekol, vzal z chladničky víno, lebo to jediné som doma mal a šiel ju tam počkať.
Nič nevysvetľovala. Akoby písať neznámym mužom a chcieť, aby ju prišli niekam počkať , bez predošlého kontaktu a vysvetlenia, bolo niečo, čo robí každý deň.Akoby ani na chvíľu nezaváhala, že prídem. Len poznamenala, že som neslušný, lebo meškám.
Keď som sa nadýchol, že niečo rovnako nepríjemné odpoviem, začala sa zase tak nahlas smiať a ja som jej len podal do ruky víno a spýtal sa, kam ideme.
- Neviem, niekam
Rád som sa s ňou rozprával, lebo niekedy, ked prestala strážiť, čo hovorí, menila sa na dieťa, ktoré rozpráva o svojich pocitoch. Mala sny, ktoré má málokto a cesty, ako si ich splniť boli ešte zaujímavejšie. Keď hovorila niečo smutné, vtedy opakovala slovné spojenia dookola a najviac sa pri tom usmievala. Keď som rozprával ja, niekedy si vzdychla a ja som nevedel, čo to má znamenať, no časom som sa to naučil ignorovať , zvykol som si na to, že takmer nikdy som nedostal jednoznačnú odpoveď a že som sa nemohol pýtať na veci, ktoré predtým nespomenula. Neprestala mať ten hlasný smiech, kedy sa ľudia na ulici otáčajú.
Vtedy, keď som mal ťažký deň v práci, padli mi občasné stretnutia s ňou vhod. Nebola moja kamarátka, lebo som o nej vedel tak málo, ale nebola to ani žena v mojej posteli, ani žena, s ktorou si užívam, nemôžem povedať, že by vôbec nepatrila do môjho života, ale nechcel som vedieť, čo robila, kým sme sa nevideli a ona sa ma na to tiež nepýtala.
Šli sme do kina a ona si na mňa položila hlavu a takmer celý ho preplakala. Zvykol som si, že ženy plačú , ked niekto zomiera, odchádza, rozchádza sa, ale ona plakala, keď si hlavná postava ráno spravila kávu a sadla si do kuchyne. Keď sa zoznámila s novým mužom. Plakala počas častí, kde bola jazda autom. Dovtedy som si myslel, že má skôr mužské vímanie sveta, a preto si rozumieme. Žiadne bližšie informácie o svojom cykle, zubná kefka v byte toho druhého, bez správ na dobrú noc, bez výčitiek, ked sa dva týždne neozvete jeden druhému, v tom všetkom sme boli na rovnakej úrovni. No vtedy som ju prvý raz videl inak. Akoby všetky jej slzy zmáčali doteraz odolný pancier a ona vedľa mňa sedela nahá a slabá, oveľa, oveľa zranitelnejšia ako všetky ostatné a nežnejšia než tá, čo sa nahlas smeje a všade ju počuť.
Nemohol som jej to vyčítať, ale nevedel, som, ako s touto situáciou narábať. Možno vtedy chcela, aby som ju objal, možno chcela zaspať vedľa mňa, možno mala zlý deň , neviem, ja som sa však cítil akosi zviazaný tým, čo mi zo seba ukázala. Nebol som tam na to, aby som ju utešoval, nebola v mojom živote na to, aby som sa mohol o niekoho starať, necítil som to tak a ona to nikdy nedala najavo.
Potom sme sa dlho nevideli, dlhšie ako za poslednú dobu a nereagovala ani na moje výzvy. Stretli sme sa akosi náhodne v meste, obaja po ceste domov, bol večer a nikto z nás sa neponáhľaľ, tak sme si opäť kúpili pivo a sadli na najbližšie voľné miesto. Vyhýbala sa vetám o sebe a ked som prestal hovoriť, opät sa opýtala na mňa , no nikdy nemohlo byť ticho, ved taká bola vždy, možno tvorenejšia, no ja som bol zvyknutý na jej šibnuté nálady.
Odišla extrémne skoro, no kým tak stihla urobiť, dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme do novej vinárne blízko môjho bytu , čo ju zjavne potešilo, lebo mala opäť ten milý úsmev, ktorý, nevedno prečo, nepoužíva častejšie.
Vo vinárni sa pripila, lebo ona nevedela piť. Neprotestovala,ked som ju šiel odprevdaiť, chytil ju za ruku a bavil sa na tom, ako opito sa motá ona a jej jazyk tiež.
- Ty si fakt nepredvídateľná. To je super
Nereagovala slovami, len sa usmiala, možno preto, že vedela, že sa jej okrem nôh pletie aj jazyk. Dovolila mi odprevadiť ju pred jej reálny byt, žiadna vymyslená adresa. Ked sme boli na mieste, sadla si na zem a mňa, trochu lacne- opito, stiahla so sebou, oprela si hlavu a povedala, že je hlúpa, lebo nemala v pláne mi ukázať, kde býva. A že je to nahovno, ťarbavo sa zdvíhala, pozrela sa pri tom na mňa a vtedy sme sa pobozkali. Po chvíli sa usmiala a odišla.
Vlastne som na to čakal. Ako chutia pery slečny opancierovanej. Ako sa bozkáva tá, čo si nevodí mužov domov, či je vášeň v žene, ktorá mala na šatách vždy fľaky od zmrzliny. Je. A je jej oveľa viac, ako to pôsobí a je to až mrazivé, ako je z toho horúco. To dievča, to bláznivé, zvláštne, nahlas sa smejúce stvorenie bolo v tej chvíli ženou, ktorú som chcel držať pri sebe blízko a chcel som, aby bola moja a chcel som jej v noci dať svoju košeľu na spanie. Doriti, bola sexy, taká oddaná bozkom.
Stratil som sa v predstavách a vôbec som sa nezamýšľal nad tým, prečo sa to stalo, ráno som sa zobudil a všetko bolo zase rovnaké.
O pár dní na to som sa rozhodol vziať opäť ruksak a stráviť nedeľné popoludnie niekde v prírode. Vedel som, že vždy chcela na taký výlet ísť, no sama sa bála. Ja som na ne chodil zo zásady sám. Keď som ju na tento zavolal, bola prekvapená, no to detské nadšenie v očiach sa nedalo ignorovať. Tak som jej dal pokyny, čo si má vziať a šli sme na výlet. Bola viac ticho ako inokedy. Pozerala z okna vlaku, pozerala do slnka, zastavovala sa, usmievala a nič nehovorila. Tak som jej rozprával ja, podal jej ruku tam, kde bol terén viac nebezpečný a ona, samozrejme, spôsobom sebe vlastným, pomoc najprv skritizovala a potom ju prijala. Keď sme sa zastavili, sadla si, otvorila svoj batoh, vybrala z neho misky s obedom a podala mi ich. Netušil som, že vie variť a ona to vedela, užívala si preto ,ako veľmi mi to chutilo. Dojedol som a ona mi podala vreckovku, vodu a šli sme ďalej.
Naspäť sme sa vracali až večer, bola unavená a oprela sa o mňa, chytil som ju za plecia a zaspala na mne. Nebolo nič prirodzenejšie ako hladiť ju po vlasoch, vtedy sa však zobudila a posadila sa. Zvyšok cesty nič nehovorila, len pozerala von oknom vlaku. Keď sme z neho vystúpili, objala ma a so svojím ďakujem na perách odišla.
Nemal som to v pláne, ani to nebola vec, bez ktorej by som nemohol spávať, prirodzene som si však začal skladať puzzle zo súčastí jej osobnosti. Z nej celej. Bola ako predmet na rovnakom mieste celý deň, ktorý v rôznych častiach dňa osvetľuje slnko z inej strany a on, hoci sa vôbec nemení, má vždy inú energiu,farbu, tvar, účel. Ani jeden ten obraz samostatne som nemal rád, ale dokopy to bolo niečo, čo ma bavilo poznávať.
Boli dni, kedy sa snažila byť sexy ženou, no práve vtedy jej to nevyšlo. V krátkych čiernych šatách, s červeným rúžom na perách a v topánkach na opätku bola krásna, ale nebola to tá bláznivá neriadená strela, ktorá je tak iritujúca, až si ju všimnete a už na ňu nezabudnete.Jasné, že bola krásna a pútala teraz pozornosť niečím iným ako hlasným smiechom a fľakom na šatách, strácala sa však v dave pekných žien a ja som sa cítil nesvoj, akoby som sa už nemohol smiať jej strapatým vlasom a nepodarenej chôdzi. Naposledy, ked vyzerala takto a sedeli sme, pili víno a rozoberali , prečo neje jedlo z viac ako troch surovín, na chvíľu a zamyslela a potom povedala, že byť sexy ženská je pekná nuda a už mi fakt nikdy nebude chcieť ukázať, že to dokáže. Bola fakt vtipná táto žena a najmilšia vtedy, keď si cestou domov dávala dole nepohodlnú podprsenku a odkráčala bosá, lebo opätky boli nepohodlné. Nerozmýšľal som vtedy, bola neodolateľná. Zastavil som ju, otočil k sebe,silno ju k sebe pritisol a bozkával a ona bola oddaná,akoby mi už dlho patrila, akoby to, čo som robil, bolo to najprirodzenejšie na svete.Cítil som tlkot jej srdca, ako zrýchlene dýcha, páčilo sa jej to a mne viac, ako som čakal. Chytila ma tiež, pevnejšie, ako by som čakal.
Trvalo to dlho, tam vonku, medzi budovami, s lavičkami a pouličným osvetlením, odchádzal som domov vtedy, ked už nesvietilo, odišla ku sebe bez slova, iba si hryzla do pery a usmiala sa ako malé dievča, ktoré bolo z jej tvárí to najčastejšie.
- Viem, že si sa kvôli mne nevyspal, ale až tak mi to neprekáža, napísala mi ráno a to boli na tri týždne jej jediné slová.
Vtedy, keď som čakal, že budem musieť vysvetľovať, aké to je, čo chcem a čo nie, odmlčala sa. Žiadne správy typu " porozprávajme sa o tom, vyjasnime si, ako s aveci majú, teraz už si môj" neprichádzali, lebo ona miesto nich mlčala a potom, keď už boli neaktuálne, zase prišla a bola rovnaká. A ja tiež. Len som mal stále pocit, že vo vzduchu visí otázka, či zaklopem na dvere jej bytu, keď bude chorá a prinesiem jej zázvorový čaj. Potom bola chorá, vzal som ju ku sebe, navaril zázvorový čaj a odišiel do práce. Prvé dva dni tam aj ostala, na gauči, zabalená do deky pod perinou,neschopná pohnúť sa. Na tretí, keď už toho bola schopná, uvarila obed, napísala k nemu Dobrú chuť a sorry a odišla.Počas tých dvoch dní mala svoju zubnú kefku v taške, ráno počkala kým odídem, až potom šla do sprchy a úpenlivo odmietala moje tričko namiesto pyžama. Chcel som jej ho dať, mám to na ženách rád, no ona pokrčila nos, zasmiala sa mi a obliekla si svoje. Keď som pri nej večer sedel a pozeral telku, posielala ma spať a ked som nešiel, hladila mi chrbát.Pomaly a potichu.Bola akási tichšia ako obyčajne. Aj jej smiech bol zrazu menej iritujúci , a mne to chýbalo.
Po odchode odo mňa mi napísala ešte dve správy v znení Prepáč, som neschopná. Sorry, fakt ma mrzí, že si mal so mnou starosti. Fakt sa už dám dokopy , sorry. Až tak ma to nemrzelo. Chcel som, aby tu bola, lebo ona bola vždy veľmi milou spoločnosťou. Hovorila zaujímavo, smiala sa na hlúpostiach a pila so mnou pivo, hoci vydržala oveľa menej ako ja, bola dosť dobrý parťák. A ešte mi aj hladila chrbát a potom uvarila fakt dobrý obed. Bolo super mať ju tu, lebo vo svojom tričku na spanie, ked sa postavila, vtedy, keď si myslela, že sa nepozerám, bola vážne krásna.
Menej drzá ako obyčajne. Malá, cupitajúca po mojom byte, nežná. Bola pekná. Takto, bez všetkých tých výrazných rúžov. Pekná. Viac, ako som si dovtedy myslel.Pozeralo sa na ňu veľmi dobre.
Nechcel som, aby šla ku mne do postele, vyzliekať ju, pomilovať a zaspať.Chcel som ísť za ňou a spoznávať jej telo. To, ktoré som dovtedy nevidel. Mal som pocit, že skrývala veľa tajomstiev. Lebo aj teraz, ked som videl časť jej zadku v čipkovaných nohavičkách, potešil som sa.
Nechcel som sa vedľa nej budiť, ale bolo fajn mať ju tu .
Vyzdravela a stretávali sme sa takmer každý deň.
Prvý raz sa pri mne rozplakala, keď išla od lekára so zlými správami.Prvý raz prespala so mnou v posteli. Prvý raz ma držala za ruku. Prvý raz ma pohladila po tvári. Prvý raz sme spolu u nej pozerali film a zaspali na zemi.
A ja som mal pocit, že sa deje niečo, čo som nechcel. A stále som to nechcel, ale mal som ju takto rád. Tancujúcu vo svoje obývačko-spálňo- kuchyni. Variacu iba v nohavičkách a podprsenke, Akoby vedela, že kým nebude chcieť, o nič sa nepokúsim. Mal som ju rád, keď kňučala, že chce vanilkovú zmrzlinu a aj to, ako ju nevedela jesť a vždy od nej bola špinavá. Vedel som už, prečo je taká zapamätateľná. Mal som ju rád v mojej prítomnosti, no keď so mnou nebola, bolo to tiež v poriadku.
Spoznal som jej okolie a zistil, že o nej vedia ešte oveľa menej ako ja. O jej zdravotných problémoch, snoch, strachu, mame, vedel som oveľa viac.
A to bola priveľká zodpovednosť.
Odišiel som bez slova od Anny tancujúcej na melódiu svojho budíka a neviem, či som to spravil viac pre seba alebo pre ňu.
- Ja viem, že ťa potrebujem viac ako ty mňa. Baľ iba pekné, superhero a povedz už spolubývajúcemu, že jeho frajerka je krava.
Nasledujúci rok sme sa nevideli.neviem, ako to spravila, no nechodila tak, kde som bol a hoci som ju občas len zdiaľky zazrel v meste, nebol to nejaký výrazný kontakt nás dvoch. Až pred týždňom sme boli na rovnakom koncerte. Bola stále navlas rovnaká, len som ju videl, ako tancuje. V krátkych šortkách a koženej bunde s farebnými teniskami a ponožkami rozdielnej farby. Bola vzrušujúca a prvý raz som si všimol, že muži, ktorí na ňu pozerajú, neslintajú ako to zvyčajne robíme všetci. Len pozerajú a bavia sa.
Ja som sa pri nej vždy bavil tiež. Mal som ju rád a možno to chcela. Muža, ktorý ju má rád a smeje sa pri nej.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
johnysheek
3. 9.sept. 2016 13:55
wau
4
podla mna je velmi unikatne vediet pisat tak, aby citatelova pozornost nikam neodbiehala. pisat tak, aby citatel ihned vedel ako sa rozpravac citi, ake myslienky ma. podla mna je velmi tazke tie vykreslit do detailu, podat nenasilny exkurz do myslienok. on zaciatku mi to pripominalo mix Mitanu a Salingera, a tito to podla mna vedia vyborne: nenasilne, bez nadbytocnych slov, prirodzene a zaroven velmi podrobne.
Napíš svoj komentár