Viem, ako bolí dostať sa z nej do sveta bez nej. Ako potom štípu rany , aké zložité je zachovať si seba. Viem, že sa to dá, že to stojí veľa úsilia, ale ide to. Ostať verný svojej bubline mimo nej. Je mi však jasné, že ten svet okolo sa jej nepodriaduje.
Vraciam sa naspať do svojej bubliny. Kde sa nehanbím za to, že sa bojím tmy. Kde sa nosia čierne školácke sukne a dva zapletené vrkoče.Kde ľúbim ťa nie sú slová, ale srdce, ktoré nemusím presviedčať o opaku. Kde objatie je objatím a cítiť to, kde tíši plačúce bolesti a kde ľudia, ktorí do nej patria, nesnažia sa ju zničiť.
Bol to nesprávny krok. Chcieť žiť s ňou, no mimo nej a dúfať, že všetci okolo to pochopia. Bol to nesprávny krok vystaviť sa vonkajšku a nechať sa trápiť bez jej podpory.
Som slabá, keď ľudia zraňujú, smutná, keď krivdia. Plačem, keď odo mňa láska bočí a od šťastia vtedy, ked prichádza.
Moje vnútro spieva potichu a oči svietia pri pohľade na slnkom pohladené lúky.A hojím sa potichu a teším sa nahlas. Bolím pre seba a spievam pre iných. Nie som instantná.
Vítam sa naspäť vo svojej bubline. Objímam ju, pozdravujem a vyslovujem stokrát prepáč. Jej aj sebe. Za to, že som uverila svetu, že v nej žijú iba horší a neschopní konfrontácie.. Žijú v nej tí, ktorí netaja svoje slzy a dýchajú vzduch, ktorý viac vonia po ružiach ako ťaží dymom.
Vítam seba naspäť vo svojej bubline a dovoľujem si tancovať do zvuku trepotajúcich sa motýlích krídel práve v nej.
Vedomá si každého milimetra svojho tela. Som úplná.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár