Nie, nie oslovil, on na mňa proste zakričal, či ma baví počúvať toho deduša, čo má prednášku. Neviem, či ma to bavilo, každopádne som nemala v pláne odísť, lebo ja som nikdy neodchádzala z prednášok. A keĎ som ostala, ostal aj on a donútil ma prechádzať sa v parku, lebo vtedy po dlhom čase vyšlo slnko. Rozprával vtedy snáď o všetkom a ja som počúvala a bola trochu stratená z toho, že sa mi zrazu zdalo, že sem prišiel niekto z môjho sveta.
Zdravil neznámych, rozdával komplimenty starším ženám, mal rád slnko, pozeral výhradne filmy, ktoré neboli aktuálne. Videl svet očami, ktorými ho ľudia nevidia a ja som si tie oči obľúbila.
Chodieval potom často na prednášky a vždy sa mi prihovoril. Nevolal ma na rande, ani ma nechcel odprevdázať až domov, nepýtal sa, koľko som mala priateľov a aké mám rada víno. Pozoroval. Pozoroval svet okolo seba, ako sa ľudia TVáRIA, KEĎ ICHPOZDRAVí A oni sa vždy usmiali .
Veci začali byť prirodzené nám. Ako prirodzene každé ráno vykračoval s kávou, ktorú si, a to si myslím doteraz, kupoval len pre pocit, no nikdy ju nemal rád.
Ako prirodzene sme na výlety chodili spolu. Ako prirodzene sme zmeškali let do Švédska, stratili sa v Bernolákove, naháňali slnko a ako prirodzene sme boli jeden pre druhého niečim výnimočným.
Neviem, kto koho naháňal viac, no skôr si myslím, že sme sa tak nejak naháňali spoločne.čakali a nenápadne vyzerali jeden druhého pred školou, volali si vždy ráno, aby sme si boli istí, že sa za noc nič nezmenilo. Čas spolu si precízne užívali a písali nekonečné zápisky o tom, prečo naše svety do seba tak zapadli, či skôr otom, aké jednoduché je domodelovať do seba trochu odlišné časti dvoch svetov.
Peter bol vždy trochu šikovnejší ako ja, hoci v škole nikdy veciam nevenoval pozornosť. Rozumel im, dokázal si ich tak jednoducho dostať do hlavy, pamätal si reakcie, vzorce, čísla, schémy, súvislosti, rozumel všetkému, ked chcel. A mne tiež.
Posledný ročník bol náročný, obaja sme cítili ťarchu toho, čo nás čaká, no ja som stále dúfala, že ten svet, v ktorom sme boli my dvaja, keď bolo všetko nahovno, nemôlže len tak zmiznúť.
Pán doktor a pani doktorka, bolo neskôr na našich dverách, lebo priezvisko sme (ešte) nemali spoločné. Už by som aj bola bývala smutná, no Peter vždy vyviedol aspoŃ nejakú malú hlúposť a ja som uverila, že je stále tu.Roztržitý, flegmatický, usmiaty, plný energie, zdraviaci neznáme panie na ulici, hrajúci sa s deťmi v detskom kútiku, vedúci ma so zatvorenými očami na nástupište vlaku, kupujúci si bagetu, ked odchádza autobus, presne taký, akého som milovala.
Chodili sme obaja neskoro domov a stretli sa večer pri pohári vína, hovoriac jeden druhému, aký bol náš deň. Kúpili sme si auto a na výlety chodili na ňom,s presným časom návratu. Večerali tam, kde naši známi a na sviatky som, miesto papierových krabičiek s nalepenými červeným srdiečkami dostávala šperky.Raňajkovali sme obaja v aute po ceste do práce, nie za stolom žmúriac oči proti slnku.
A to všetko sa stalo prirodzeným.
No dnes som videla manželský pár, predpokladám, že vo veku tak 80-90 rokov.
Pani, pochvíli sediaca na zastávke, pochvíli vstávajúca, zretelne niekoho vyzerajúc, so strachom v očiach.
"Dovolíte, slečna? Mne sa stratil manžel a teraz som ho zbadala, musím mu zamávať"
" Kde si, preboha, bol, ty trkvas?"
On, celý ponížený, nahnevaný, pokarhaný, zlostný odpovedá, že tam, kde ho nechala, keď šla nakúpiť, na lavičke. Ale na tej vyššej, lebo tá nižšia bola nepohodlná.
" no jasné" odpovie ona nahnevane, chvíľu mlčia a ona potom povie: " No dobre, dobre. Na zajtra ráno som ti kúpila vianočku s maslom"
"to som rád"
..a sadnú si obaja do električky.
Vieš, Peter, mali sme sa asi obaja navždy naháŇať, aby sme sa neprestali báť, že stratíme toho druhého. Keby sme boli vedeli, že keď sa budeme mať, nebudeme sa chcieť tešiť...
Mali sme byť ako títo dvaja manželia, mala som vždy, kedsom sa na teba hnevala, že si neprišiel, povedať ti, že preto, lebo som sa bála.
nemali sme vlaky, autobusy a bicykle vymeniť za obrovské auto, v ktorom nemožno cítiť voňu lesa, keď sa prebúdza.
Bojujme o veci aj vtedy, keď ich už máme. Bojujme za to, aby smeich nestratili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
cítiť voňu lesa, keď sa prebúdza... a aj tu ked zaspava...tie mam..ach, velmi rad, take spojenie s lesom este silnejsie, on mi daruje jeho vonu a ja jemu aspon moju lasku a pritomnost.................ked chodim autom z lesa, stahujem okna aby fukal dnu chladny vzduch, aby ma neopustal este...a pomaly, pustajuc rychlejsie auta predo mna, neochotne radim rychlosti paliac naftu ktora smrdi "realitou"....... velmi pekny blog!
4
Som veľmi pragmatický na tieto myšlienky, ale máte moju podporu
Napíš svoj komentár
dakujem ti