Hygiena

Birdz, keďže si z tohto miesta robím priestor pre psychohygienu, ak ti to, ako býva zvykom,prekáža, tak ďalej nečítaj a zbytočne sa nerozčuľuj.

No vieš, celý rok sa trápim s ochorením štítnej žľazy, ktoré atakuje svojou zlobou celé moje telo. Buď nefunguje s liekmi alebo fungujenadmerne rýchlo bez nich, žiaden pokoj, nič medzitým. A tak so mnou experimentujú a snáď im to príde profesionálne veľmi zaujímavé, nechať človeka trpieť, lebo takéto prípady sú v praxi lekára možo ojedinelé(neviem, môj dohad). Natrafila som na lekára, ktorý fakt pôsobí lucídne, dal mi extrémne kvalitné nádeje na zlepšenie stavu po operácií, ktoré on, ako lekár (ako človek?) považuje za očakávané a chcené definitívum- not bad. Tak som si proste hovorila, že už tých pár mesiacov vydržím, pretrpím, prespím, pretabletkujem, chápeš, ultimate survival, že to dám, lebo potom bude dobre.

No a potom prídem po tom celom roku ku ďalšej lekárke, ktorá mi povie, že to tak ružové vôbec nevidí, porozpráva hororové stories o tom, ako to môže dopadnúť a čo všetko sa môže stať. Možno je to len moja chyba, lebo napriek všetkým vedomostiam o rizikách si ja vždy hovorím, že Boh by ich nedopustil, možno len veci bagatelizujem a možno, čo je najpravdepodobnejšie, som tak zúfalá, že ak mi dá niekto šancu na to, že hoci rok po operácií, no začne bmi byť dobre, milujem ho, uctievam, oslavujem a stopercentne mu dôverujem.

skončiť doživotne bez hlasu, nemať šancu na nápravu tých chorých očí, ktoré ma trápia, mať nehojacu sa ranu, byť dlhodobo na niekoho odkázaná, narušenie štruktúr okolo miesta operácie, odstránenie nebadane iných vecí okolo a tetanické záchvaty...vážne? Teraz, na dne mojich síl, no s vidinou naspäť života normálneho človeka? S plánmi, ako veľmi dám svoj život doporiadku, ako už nebudem na nikom závislá, ako budem môcť tanovať do rána tak, ako to milujem? Ako sa budem môcť rozprávať na posteli do šiestej ráno, potom vstať a byťúplne fit, tak, ako to milujem. S vidinou toho, že všetky moje lásky, kamalásky, slnká, hviezdy, že naše fungovanie nebude založené na chvíľach, ked môžem všetko a náhlych zmenách, kedy som odkázaná na pomoc a všetci, ktorí sú ochotní so mnou fungovať, sa mi musia prispôsobovať? Vážne teraz, s obrovskou nádejou vrátiť život tam, kde bol, kým bol takýto, teraz mi niekto povie, že už budem doživotne pacient?

Vieš, neviem prestať plakať a neviem byť pútnik, ktorý prijíma Božie plány, hoci tak veľmi, veľmi chcem. Ale vždy, ked už sa ním stanem, príde niečo nové, príde iný podet, iný problém, iná prekážka a ja sa do tejto sebaľútosti ponáram a som odporný slaboch a chcem byť len presne taká ako všetci tí, ktorí sedia na tráve, pijú pivo, hrajú na gitare, nakupujú v Bille, prechádzajú sa po meste a milujú život bez toho, aby prekonávali svoju nenávisť ku sebe.

Milujem východy a západy slnka, milujem tiché rána a bláznivé poskakovanie na hudbu, milujem byť a internáte a počúvať hudbu a smiať sa a piť pivo a robiť spontánne kraviny. Milujem svojich kamarátov a všetky staré tety v nemocici onjímajúce ma a dakujúce mi v podstate za nič, ktoré pre nich znamená tak veľa. Milujem ľudské úsmevy, milujem ich silu, ľudí, ktorí ani nevedia, ako veľa ma učia, milujem život so všetkými svojimi krásami, ktoré mi každý deň dáva, no chcem asi príliš veľa, ak si prosím jeden deň bez bolesti, trápeniaa čakania na to, že raz bude lepšie.

Daj mi, prosím jeden deň. Jeden jediný keď, ked budem mať rada svoje telo, také, aké je, keď mi moje rdosti nebude komplikovať, keď si ľahnem na deku, niekto, kto sa bude tešiť z mojej prítomnosti si na to čarovné miesto medzi krkom a ramenami položí hlavu a ja budem počuť, ako dýcha a potom večer, ked si pozrieme film odíde, dá mi bozk na čelo a ja zvyšok noci nestrávim v bolestiach a so strachom, čo ešte príde. jeden jediný deň, kedy budem rozdávať radosť tak, ako si tento svet zaslúži, lebo je úžadný. jeden deň. 

 Blog

10 0 3 0 2

Komentuj

7 komentov k blogu