Pamätám si, ako otec povedal, že toho jedného psíka si teda zoberieme, že zachránime aspoň jeho. Mama úplne vyšilovala. Ale my dvaja sme sedeli na trávniku v záhrade a vymýšľali mená. Pozerala som vtedy Krok za krokom, tak sme vybrali meno Richie.
A na toho seriálového sa aj trochu podobal. Stále plný energie, vyštekoval, pobehoval, proste malinký oriešok , také klbinko šťastia.
Pamätám si dokonca úplne presne, ako tobolo prvý deň. mamina nervózna, že máme psa a ja, sediac s ním na terase, kde na mne asi stokrát v ten deň zaspal. Potom som( asi sedemročná) išla na nemčinu a potom, keĎ SOM SA VRáTILA, už bol právoplatným a obľúbeným členom rodiny, lebo jeho sa nedalo nemilovať.
Bol tak trochu hrdý. ked potom prišiel další psík, nehneval sa, nebol na neho zlý, udržal si svoje postavenie a hrdo dalej hájil svoje prvenstvo.
Bol veselý. Pamätám si, že raz ho nejaký opitý otcov kamarát naučil podávať labku, fakt. odvtedy, kedykoľvek ktokoľvek šiel okolo neho, podával mu labku, proste sa so všetkými regulérne zdravil.
Potom mu bratov nevychovaný pes spôsobil jedno zranenie. Chvíľu bol smutný a ubolený, ale ustál to.
Ani neviem, kedy presne to začalo, teda, viem, bolo to vtedy, ked som ja odišla domu a hrala sa narodinu s niekým iným, prestalo tobyť to veselé strapaté stvorenie.
Už nebol hrdý, ale ustráchaný a utrápený.
Vieš, birdz, najviac sa bojím, že bol smutný, že boli dni, kedy nedostal toľko lásky, koľko si zaslúžil. Bol to neskutočne verný kamko, fakt, on sa túlil vždy, bol to fakt taký úprimný psík, také malé, slšné tiché a najmä vĎačné stvorenie.
Bál sa búrky a Silvestra, vtedy bol vždy dnu s nami, inak bol oddaný strážca.
Včera, ked už som si konečne priznala, že naozaj zomiera, nevedela som prestať plakať. Tak som šla za ním von, lebo som vedela, že sa musím rozlúčiť, že chcem, aby vedel, že sme ho ľúbili a že ho stále ľúbime a proste, ah doriti.
On už len ležal na svojom mieste, nehýbal sa, len ledva dýchal, samozrejme, už niekoľko týždňov nepočul a na svoje meno nereagoval. Ale včera, ked som bola pri ňom a snažila mu dať vedieť, že som pri ňom , po dlhej dobe zdvihol hlávku. Akoby chcel, aby som vedela, že on to vie. Akoby chcel mať ešte hrozne veľa života v sebe, aby mi zase podal labku . lenže on len podvihol hlávku, pozrel na mňa a potom mu zase spadla a sťažka sa nadychoval.
Nedokázala som zastaviť slzy a nedokážem ani teraz, psy sú najvernejšie stvorenia na svete, sú také úžasné a úprimné, že sa len ťažko verí, že by nám snád mohli nerozumieť.
A dnes ráno som nazbierala všetku odvahu a šla sa na neho pozrieť, nadýchla sa pred pohľadom na miesto, kde bol včera bez pohybu, no vlastne som sa ani nemusela pozrieť a vedela, že on sa so mnou rozlúčil už včera a potom , opäť rovnako hrdo ako všetko robil, dodýchal.
Neexistuje len pes, len mačka,len hocičo, pokiaľ niekoho ľúbite, je úplne jedno, čo a či na vás rozpráva. Ked niekoh ľúbite a on vás stonásobne ľúbi naspäť, potom, ked uvidíte jeho nehýbajúce sa telo, zasiahne vás to potichu, no tak intenzívne, že neviete prežiť vo svojom tele.
Ak chceš byť milovaný, miluj
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
drž sa