Neviem, kde sa vo mne vzala tá úprimnosť v otázkach vzťahoh, možno to bolo nemocničným lôžkom a dlhým rozmýšľaním,ale naposledy, keď sa ma spýtal, aká som vo vzťahu ku mužom, dostal úprimnú odpoveď. Odmietavá, prehnane opatrná, extrémne nepríjemná. Keď sa, akousi nevysvetliteľnou záhadou, niekto dostane bližšie, nedopatrením ho nechám pomáhať mi, plačem mua pleciach, obraciam sa na neho s problémami, akosi ich časť kladime na jeho plecia, potom je to zlé. Je to tá hranica, z ktorej po chvíľových vytriezveniach utekám, no opäť sa za ňu vraciam. A tam za tou hranicou je územie "Som do teba tak, že hoci sa bojím ukázať ti svoje smútky a strach, ukazujem ti ich a ver mi, je to pre mňa to najťažšie, čo sa dá spraviť". A ja sa za touto hranicou cítim nekomfortne.
- Tak z toho vždy chodď rýchlo preč, lebo mužom zbytočne ublížiš. Tvoje lásky sú jednostranné. lebo ty predom vieš, že utečieš. nevieš dávať to, čo dsotávaš, ty len berieš, lebo si krutá.
Vieš čo? Lebo ja to dnes viem. Nie som krutá. Som zranená a to nie je trestné.Ja som si to nevybrala, ale vybrala som si byť opatrná a ak milovať, potom celým srdcom. A to je ťažké. Lebo ja si tiež predstavujem svoj život. A chcem mať jeden malý presklený dom s pohľadom do prírody. Chcem aby mňa a môjho muža budilo slnko, aby som vstala skôr a spravila mu raňajky. A nech nás potom, časom, budí mrvenie sa našich detí v postieľke. Partnera, ktorý bude poznať všetky tie hlúposti ohľadom mojej osoby a s úškrnom trpieť moje divné strachy, zvyky, zlozvyky, obľúbené príchute zmrzliny, dni, ked sa trápim, nech vie, čo ma bolí v práci a čo ma poteší. Partnera, pre ktorého budem útočiskom, ženou, milenkou, priateľkou, tou, ktorá mu dá priestor byť samým sebou a byť zároveň s ňou.
A to chce veľa, hrozne veľa práce. Snaženia. trpezlivosti. Času. Obáv. Bolesti. Pochybností. Pokusov. Omylov.Lásky. Nie, nie som krutá, len viem, že keď toto všetko má prísť, nestane sa to z utorka na stredu. A možno nie ani z roka na rok. Príde to postupne a príde to len a jedine vtedy, keď to prísť bude mať, lebo Boh sa nemýli.
Viem, že sa mi splnia moje plány a sny. Hoc aj v inej podobe, ale ten pocit, ktorý z nich mám teraz, z nich budem mať aj potom. Viem, že keď sa potom jedného dňa zobudím, rozplačem sa, lebo budem vedieť, že sa mi opäť raz splnila jedna z tých vecí, na ktorých som pracovala a tak veľmi ich chcela. Neponáhľam sa byť ako ostatní a mať normálne vzťahy a byť normálna a držať sa za ruku a chodiť na večeru. neponáhľam sa obliecť si červené šaty a zbaliť niekoho hrozne sexy. Neponáhľam sa mať bežnú lásku, lebo ani to slnko, ktoré ma potom zobudí v dome s vôňou lásky, nebude obyčajné.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
coquette
1. 9.sept. 2016 18:04
krásne je to veľmi ťažké, keď si už bola možno viac krát zranená a, ale určite nie nemožné. A áno je to úplne iné, ale určite nie nemožné vytvoriť vzťah s ľuďmi, ktorí sa úprimne starajú a zaujímajú, nie preto že od teba niečo chcú...ale určite si to budeš potom o to viac vážiť keď to príde.
Napíš svoj komentár