Kedysi, ešte v 70. rokoch robila na stanici kopa ľudí a kopa ľudí vlakmi jazdila, dnes tu funkciu prednostu, výpravcu a pokladníka v jednom robí oddaný Lojzo.
Toto je jeho milované kráľovstvo. Prezlečie sa do rovnošaty a s hrdým výrazom, aj keď je v miestnosti sám, pokladá na roh stola červenú brigadírku, tak to má byť, tak to Lojzo robí už roky.
V prekrásnom tichu, popíjajúc kávu sa Lojzo na krútiacej stoličke premáva po svojom kráľovstve, cez okienko nazerá do čakárne, aj keď vie, že pre štvrtou tam nikto nikdy nebýva. Dopije kávu, rozsvie lampu na peróne, nasadí si čiapku, vezme placačku a vychádza na nástupište, je za 10 štyri ráno, prvý vlak má príchod 4:10. Ranný vietor pomaly stráca svoj prísny nočný zjav, no Lojzovi stále neposlušne plápolá modrá košeľa.
Už prichádza.....už ho počuť, Lojzo má takú zvláštu radosť, ako každý deň už roky, všetko je v poriadku, prichádza prvý vlak, ako zvyčajne je prázdny, a nástupište v Jablonkách podobne, Lojzo známym gesto pozdraví vlakvedúceho, ten ho chlapsky odzdraví, Lojzo ešte raz pozrie na hodinky, je 4:10, a tak kratulinko zapíska a začína dvíhať placačku obrátenú zelenou stranou k čelu vlaku, opätovne ju dvíha a sklápa, dvíha a sklápa, a prázdny motoráčik sa pomaly stráca v rannom šere.
Je 5 hodín, deň je pre Lojza v plnom prúde, i slniečko už dáva na javo, že už je ráno, do čakárne prichádza pán Filip, obočím pozdraví Lojza, a vysype z vačku drobáky na plech pod okienkom , Lojzo ich preráta a s vážnim pracovným výrazom na tvári a detskou radosťou na duši podáva pravidelnému zákazníkovi ešte teplý lístok.
Potom prichádza pani Filová, pán Veselý, a ešte 1 starší pán, Lojzo vydá posledný lístok, všetko je ako má byť, vlak je tu o 7 minút, a všetci už netrpezlivo čakajú na peróne.Všetci sa trošku radujú , trošku sťažujú a vedú všemožné múdre ranné dialógy , samozrjeme Lojzo s nimi, sú to obyčajný ľudia, prostí, trochu ubití, trochu deprimovaní, ale v prvom rade sú to pre Lojza vznácni malí veľkí ľudia čo nevymenili vlak za autobus, aj keď ten príde do mesta o 10 minút skôr.
Lojzo má nebesky krásny pocit, pocit, že je dôležitý, a je dôležité čo urobí, a čo urobí na to sa veľmi teší a páči sa mu to, tentokrát zdraví vlakvedúceho oveľa veselším gestom, pozorne sleduje ako posledný...pán Filip zabuchne dvere vozňa, pozrie na hodinky a začína mávať placačkou, ešte radšej, ešte oddanejšie ako ráno.
Lojzo mrkne pohľadom na 2 bicykle...svoj a pani Filovej, ktorá býva až pri družstve, sú pevne opreté, pod jeho ochranou, a tak vchádza dnu, pokladá brigadírku na roh stola, tak to má byť, tak už roky robí.
Postaví na kávu a zvalí sa na krútiacu stoličku.
Rozprávka
Komentuj
4 komenty k blogu
1
leiasolo
3. 9.sept. 2009 14:34
Chcem takú prácu ako má Lojzo!
2
Z tohto článku srší radosť zo života.... Aj ja chcem takú prácu!
3
Mala som pocit, že všetko je strašne sivé, odmŕzajú mi nohy, z úst mi vychádzajú obláčiky pary, mierne zastaralá súprava vydáva uši trhajúci škripot, vzrgot, drnčanie a všetky iné zvuky viac či menej charakteristické pre vlak, že som v cudzom meste a to moje mi pripadá ešte viac cudzie..a že to je všetko zvrátene príjemné a mám iracionálnu chuť na kávu
(a že neskutočne veľa trepem)
(a že neskutočne veľa trepem)
Napíš svoj komentár