Asi sa povraciam z tej vysokej hladiny adrenalínu, ktorý mám. Aneb. Najhoršia nočná prechádzka ever.

Niežeby to bola chyba niekoho iného.
Nie, to moja.
Aspoň sa radšej budem tváriť, že to bola len moja chyba.
A nikoho iného.
Budem v tom sama.

Proste a jednoducho bola som na jednom, no povedzme, sídlisku.

Samozrejme, plánovane.

Samozrejme, všetko prebehlo v porádečku, tak ako malo. Splnil sa účel môjho príchodu a nikto sa nesťažoval.

No len potom sa milá teriq rozhodla, že chce ísť domov. Domáci, u ktorého bola, sa stratil niekde v dome. A teriq hádam nebude prechádzať všetkými zákutiami a hľadať ho, no nie?

Tak ako veľká hrdinka si povedala, že pôjde domov pešo, keďže číslo na taxík nemala (a týmto si ukladám nejaké číslo taxi služby do mobilu!), veď predsa tou cestou už niekoľkokrát šla.

Najprv som samozrejme chvíľu čakala v chodbe, či sa niekto z domu neobjaví, ale všetci boli asi nejako prudko k.o. alebo čo, lebo všade bolo ticho ako v hrobe. Cítila som sa ako debil. A tak som si potichu odomkla, na moje šťastie bránu nezamykajú a vyšla do studeného, sviežeho, práve popršaného rána.

Ešte som samozrejme hostiteľovi poslala sms, keby sa náhodou uráčil zisťovať, kde som, že som teda šla domov.

Hrdinsky som si vykračovala asi len prvých 5 minút. Jediné, čo som počula, bola vzdialená hlavná cesta a spev vtákov. Blbý pocit. Nadávať som si začala asi po 10 minútach rýchlej chôdze.

Jediné, čo ma utešovalo bolo to, že tá cesta domov zas nie je taká dlhá, keďže idem sama a nik ma nebude zdržiavať a ešte vidina horúcej sprchy, lebo vonku bola celkom kosa.

Problém tejto celej moje prechádzky však bol, že hoci som touto trasou nešla prvý raz, predtým som buď šla s niekým a dnes(včera), keď som tam šla hoc sama, tak som celú cestu telefonovala, lebo som proste mala zlý pocit zo všetkých tých odbočiek a tmavých uličiek, hustých porastov a zvláštnych zvukov.

Takže vlastne som ju nepoznala až tak dobre. Na rázcestiach som zastavovala a uvažovala, ktorou cestou sme to šli. Vyplatilo sa to v podstate skoro zakaždým, ale to by nebola najhoršia noc, keby šlo všetko ako po masle.

Hlavná cesta. Vedela som, že keď som pri nej, to znamená, prejsť na druhú stranu a kvázi polotmavou ulicou ísť ďalej. Samozrejme, že som tam polotmavú ulicu videla (lebo tie tam boli v podstate každých 500m).

A tak teriq teda prešla na druhú stranu a vybrala sa pôvodne polotmavou ulicou za vidinou domova.

„No počkať, ale tento most si nepamätám. Či?“ šepkala som si sama pre seba.

Vždy, keď sa bojím, mám blbý pocit alebo sa cítim sama, tak sa rozprávam sama so sebou. Možno som aj chorá

Ale aj tak som po ňom prešla. A šla ďalej. Polotmavá sa zmenila na tmavú a divné domy.

„Ale tieto domy...šla som okolo nich?“

Bola som natotálku zmätená. Ale povedala som si, že som predsa nejaká Zvolenčanka a niekde už predsa vyjdem a to sa domov určite dostanem. Keď mi to aj dlhšie bude trvať, hlavne, aby som došla.

Avšak, keď domov neubúdalo, zato svetla áno a ja som vlastne už len kráčala za svetla vzdialenej železnice, začínalo mi byť ťažko. Strašne som nadávala na všetko. A hlavne na seba. Začínala som sa fakt báť. A tie domy. Ešteže nepozerávam horory, lebo aj trilery mi stačili na to, aby som v každom videla hrozbu.

„Pri najhoršom zavoláš ocinovi, že si sa stratila. Opíšeš mu prvú vec, vrátiš sa alebo čokoľvek. Hlavne kľud.“ Utešovala som sa.

Cesta bola nekonečná. Do očí sa mi začínali tisnúť slzy, ale prehltla som ich. Keď som sa dostala na záver nóbl domčekov, uvidela som len čierno čiernu tmu.

„To mám ísť akože ďalej?“

Pomaly som prešľapovala z nohy na nohu, lebo dom, čo stál za čierno čiernym mostom, vyzeral hrôzostrašne. Svietilo sa v oknách, ale neboli očividné nijaké známky života.

„Risknem to?“

V ruke som zvierala mobil. Je obrovský a celkom ťažký, skôr by som s ním niekoho ovalila ako si zavolala pomoc. A tak som vykročila po moste, pozerajúc len dopredu som obehla ten strašný dom a pokračovala. No neprekvapí vás, ak vám poviem, že nasledujúci dom s občasne chýbajúcimi oknami, nebol veľmi pre nóbl spoluobčanov. Vtedy sa už vo mne bilo všetko. Najhoršie však bolo, keď som prišla k poslednému domu a zistila som, že na konci je obrovská brána a nikam ďalej sa nedostanem.

Bola som ZÚFALÁ.

„Mala si sa vrátiť už dávno. A nie sa jebať niekam, kde to nepoznáš!“

A tak som to teda otočila. Upaľovala som popri poslednom dome, popri dome bez okien, aj popri tom dome, ktorý vo mne vzbudzoval absolútnu hrôzu. Neobzerala som sa. Upaľovala som preč ako namydlený blesk. Adrenalín mi v krvi stúpal, cítila som ako mi kvapky potu stekajú po chrbte a pomedzi prsia. Bolo mi zle. Mala som pocit, že to tam niekde hodím. Ešteže som niekde v sebe nabrala kúsok rozumu a všetky tie zlé, nechutné, filmové a neviem aké stresujúce myšlienky sa snažila dostať čo najviac do úzadia a myslieť len na to najpodstatnejšie.

„K hlavnej ceste! Tam to poznáš! Keď aj pôjdeš len popri nej!“ povzbudzovala som sa.

„Už len kúsok, už počuť autá.“

Myslím, že vtedy keby ma niekto prepadne, tak sa mi krvi nedoreže.

Originál som si vydýchla, keď som prišla k hlavnej ceste a asi o 500m ďalej bola MOJA polotmavá ulica. Samozrejme, všetko som to tam poznala. Bolo mi to jasné. Nadávala som jak pohan. Čo pohan!? Horšie!

Teraz už bola len vidina mosta ponad železnicu, ku ktorému som trielila ako najrýchlejšie som vedela. Predsa len, odtiaľ som to mala ešte asi takých 10min pomalšou chôdzou, ale to už bolo územie, ktoré som skutočne dobre poznala a kdekoľvek by som sa vynorila, tak by som sa domov dostala.

Celou cestou som si hovorila ako hostiteľovi vynadám, že som šla takto. Ibaže potom. Čo by mi to pomohlo? Nemusela som odísť. Mohla som tam ostať. Nikto mi to nekázal. Odišla som dobrovoľne. A tak som to nechala tak.

Keď som konečne dorazila domov, hlavu mi šlo roztrhnúť a srdce vystreliť z hrude. Bola som mokrá ako myš, a tak sa mi triasli ruky, že som nevedela trafiť ani kľúč do zámky.

Ďakovala som všetkým svätým, čo pri mne stáli, lebo v tej ulici, keby ma niekto dostane, tak nemám šancu. Asi by som tam umrela strachom a hrôzou.

A vlastne som zistila, že po Bratislave mi až taký problém v noci chodiť nerobí, no vo Zvolene je to akési divnejšie.

A teraz idem spať. Spokojne.


A sľúbila som si, že už nikdy viac nevkročím do ulice, čo sa mi ani trochu nebude pozdávať. Radšej pôjdem po ceste zarovno s autami ako hento, čo som mala v hlave.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

18 komentov k blogu