V podstate to tak aj je.
Nezmôžem toho veľa.
Noha ma pri dlhom státí alebo pri dlhom chodení ešte bolí. Okrem toho, nemala by som na ňu v podstate vôbec stúpať.
Ale v dome je asi 350 schodov, s barlou mi všetko trvá asi 100 hodín a s obidvoma mi odumierajú dlane.
Keď mamina príde domov, tak na pozdrav mi kričí „Ahoj, hnida.“
Do telefónu mi vraví, že čo robím, že by som mohla upratať.
Ja viem. Ležať, jesť, spať, chodiť na záchod, čítať a pozerať telku, nepatrí práve k činnostiam, ktoré majú radi, keď ich robíme my s bratom.
Škoda, že ja iné nemôžem. Chcela by som. Bože, aj by som upratala, ale viem, že by som nevládala.
Áno, dnes sme boli na nákup. Radosť z toho, že môžem na vzduch, namaľovať sa, obliecť, tak mi bolo aj jedno, že sa budem šmochtať. Samozrejme, hneď pri dverách, narážka na moju ponožku, ktorú mám na ortéze. Že či idem akože takto.
Kokos, čo jej pokazím? Super imidž? To, že neladila, bol môj problém, nie jej. A osobne si myslím, že nájsť starú ponožku, ktorú som schopná natiahnuť na ortézu a môžem v nej spokojne kráčať po špinavej zemi, asi nenájdem v každom šuplíku a skutočne mi nevadilo, že bola cyklaménová a absolútne sa mi nehodila. Ešteže som sa krotila a použila som hlasový font, na ktorý nemohla povedať ani pol slova. Je možné, že po tejto exkurzii jej bude vadiť, ak si vypýtam niečo, aby mi priniesla, ale skutočne sme boli v 2 obchodoch, strávili sme tam dokopy možno 45min aj to len kvôli mojej pomalej chôdzi a šli preč. Bola som rada, keď som sa doterigala domov a mohla si sadnúť a nohu vyložiť.
Okrem toho mi lezie to všetko na nervy, že mám pocit, že ju hrozne otravuje, ak ju o niečo poprosím.
Ja chápem, že príde z roboty a chcela by si oddýchnuť, ale ja som celý deň sama. Okrem toho, že sa nudím a je mi smutno, lebo na rozhovory sa akurát tak môžem pozerať v telke a verte mi, ani v tej nič poriadne nejde, a jednoducho mi dobre padne, ak sa o mňa niekto postará.
A potom. Keď spomeniem frajera. No amen tma. Oči mi otáča zakaždým, keď ho ospevuje. Že ako taký môže byť. Ako je možné, že taký ešte existuje a že je takých na svete pár. Už len čakám, kedy mi zahlási, že ja si ho vlastne vôbec nezaslúžim, že je pre mňa príliš dobrý a ja som vypočítavá mrcha.
A keď náhodou naznačím, že síce úžasný v tých veciach, o ktorých vie, naozaj je, ale v iných má chyby a možno ma to aj trápi, tak začne len s tým, že nechápe ako v dnešnej dobe môže byť taký chlapec a podobne. A v podstate poznám takých viac.
Ako keby, keď sme už pritom, nemala doma takého. Myslím, brata. Má muchy, ale v konečnom dôsledku je strašne dobrý a citlivý a zraniteľný. To, že si nedáva servítku pred ústa a lomcuje ním puberta, tak kvôli tomu to nevidí? Alebo čo? Kebyže jej poviem, že aj ten môj si zanadáva a keď si vypije, tak tiež nie je anjelik, tak mi hádam ani neuverí.
V podstate ani neviem, prečo som doma. Neviem na čo. To aj na priváte som mohla byť. Celý deň sama a na večer by prišiel spolubývajúci a s ním by som hádam aj viac pokecala. Nakoľko, naši sú unavení z roboty a jediné, po čom túžia je sadnúť si k telke a mať svätý pokoj.
A píšem vlastne blog po asi 150 rokoch a aj to je len bullshit.
Mala by som ísť spať. Jediná vec, prečo to neurobím, že dúfam, že tú náladu mi zlepší.
Alebo budem ďalej čítať knižku, kde sa smejem minimálne raz za stranu, ale tak poriadne z chuti, že aká je tá hlavná hrdinka krava (a pritom od nej vo väčšine prípadoch, ktoré sa jej dejú, nemám ďaleko).
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár