Vždy si horoskopy čítam, vždy ma to zaujímalo, zaujíma ma to teraz a zrejme bude. Keď som mala frajerov, tak som si čítala aj ich horoskopy, nie tie denné, ale všeobecné a rozmýšľala ako veľmi to na nich sedí a pokiaľ boli nejaké tie „partnerské“, prečítala som si aj tie a taktiež zisťovala, či je na tom niečo pravdy. Netvrdím, že všetko, ale veľká väčšina platievala. Keď som na to aj neprišla hneď, postupom času sa to akosi prejavilo. U niekoho viac, u iných menej.
Každopádne, už či kvôli „hviezdam“ a či niečomu inému, proste to nevyšlo. Z poctivo prečítaných niekoľko stránok, som prišla na 3 znamenia, s ktorými by mi to vraj v živote malo klapať, už či mužského alebo ženského pohlavia. No a že vraj pokiaľ ide o mužov, tak jednoznačne Lev je ten pravý. Žiadneho Leva som nikdy nepoznala, aspoň o tom neviem, tak som to vždy prešla úsmevom.
A ak mám byť úprimná, tak keby sa tým skutočne riadim, tak by mi to s tým posledným muselo mega klapať a ak by som s ním bola, tak jedine zo strachu a hlúposti.
Na(ne)šťastie som vraj typický Strelec, ktorý je tvrdohlavý a nenechá si skákať po hlave od druhých, keď to už presiahne určité mnou stanovené medze. Ale ani to nebolo hneď. Spočiatku len vnútorné monológy, neskôr spovede kamarátkam, nakoniec konečne priamo dotyčným, najradšej do očí.
Nebolo tomu inak ani teraz. Niežeby ma spočiatku nepotešilo zistenie, že je vraj tým znamením vhodným pre mňa. Chvíľkové usmievanie, chvíľkové dobré pocity. Všetko raz pominie. Niekedy pomalšie, niekedy rýchlejšie, niekedy sa ani nenadýchneš a je to iné.
Chlapec síce Levom bol, no ten taký hladný, nadržaný agresor.
Vždy som o tom len čítala. O takých chlapoch, nanajvýš počula, že kamoškina kamoška..., inak sa mi o tom ani nesnívalo, ono v skutočnosti som asi v tomto (!) hľadisku vždy natrafila na normálnych rozumných mužov.
Chlapec sa činil, ozýval sa častejšie ako to môj paušál zvládal a bol so mnou viac ako to bolo niekedy únosné. Bol milý a sladký ako med, minimálne v správach a prvých činoch. „Žeby prišiel princ?“ vravela si mi. Ako tomu si neverila asi ani ty sama, ale tie prvé dni mu treba nechať. Vytrvalo pracoval.
No prešiel týždeň a ja som sedela oproti nemu na posteli a čistil mi žalúdok. Neskutočne sa vyžíval v tom ako som nemala slov, ako som nechápala o čo ide a ako som sa ospravedlňovala a odpovedala na každú jeho sprostú kontrolnú otázku. Človek sa bál, že pri nesprávnej odpovedi, ktorá by sa samozrejme nepáčila jemu, začne húkať alarm a rozsvieti sa červená žiarovka na jeho prenosnom osobnom detektore lži a on ma pri najlepšom zasype hnusnými rečami.
Správala som sa hlúpo, priznávam. Niežeby sa mi až tak páčil a niežeby bol až tak oslnivý. Vôbec.
Každopádne, ten večer som sa kajala a udobrovala. Dnes by som ho s prehľadom vypoklonkovala z izby.
Týmto sa to ale samozrejme neskončilo.
Čoraz absurdnejšie situácie, čoraz absurdnejšie dôvody a jemu z očí šľahali blesky.
Pri poslednom raze som uvažovala, či keď naozaj urobím niečo, za čo by sa mal právo hnevať, tak či ma rovno pošle k zemi alebo to naopak odignoruje a ide mu len o blbosti.
„Však počkaj, keď tebe začnú vadiť tie veci, čo všetkým predtým.“ povedal mi po vyčistení žalúdka a ďalšom vyžívaní sa v pripomínaní čohokoľvek z toho večera/noci/rána.
Na „tie veci“ som prišla. Keď som ti po poslednej kvapke na ďalší deň po vyrozprávaní sa kolegyni písala tú správu, mala som zlý pocit. Dokonca za takú chvíľu si vo mne dokázal vyvolať pocit viny, no to, čo bol pravý dôvod k napísaniu tej správy, bolo silnejšie a ono asi nebyť toho, tak sa tu mocem v bludnom kruhu.
Niežeby som bola tak ovplyvniteľná. Sám si videl, počul ako mi to veľmi vadilo.
„Prepáč. Nechcem, aby si sa hnevala, preto aký som.“ takmer si plakal. Pohľad polomŕtveho psa, skučiaci a túliaci sa.
Vtedy som ti chcela povedať, že v tom prípade si musíš nájsť inú, no teraz by som tak už neurobila.
„Neozval sa?“ pýtala sa ma dnes kamoška.
„Ani nech sa neskúsi. Alebo vlastne, nech skúsi, také veci mu poviem, že chlapec bude mať traumu, jeho pocit hanby z počtu žien v posteli sa stane radosťou.“ smiala sa.
Ego je podstatná a zároveň najodpornejšia vec na chlapovi.
Ten, ktorý s ním nevie narábať, je chudák, vykľuje sa z neho obyčajný idiot, ktorý zvozí ženu aj za to, že ho bozkáva. Ale zas, z čoho by som sa teraz smiala a robila si srandu, ak nie práve z takýchto zážitkov.
Ale úprimne, občas, keď tie jeho modré oči potemneli v priebehu sekundy, mala som strach...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Ale chápem... ten pocit viny, keď na teba niekto nahučí a ty niekedy ani nevieš pravý dôvod, ale cítiš sa vinná...
Vieš, keď pošliapeš chlapovi ego, tak je to hotová prírodná katastrofa...