Niekedy sa k tomu vraciam. A rozmýšľam. Ono, ja som dosť poverčivá. Keď mi cez cestu prebehne čierna mačka, odpľúvam na 3 svetové strany, keď si niečo oblečiem opačne, verím v to, že mi to prinesie šťastie, tak ako aj črepiny. Keďže sa mi denne (nočne) sníva, snárujem. Čítam si horoskopy a či chcete alebo nie, sedí to. Koniec koncov, každý si tam nájde niečo alebo si to prirovná k niečomu, čo sa udialo.
A tak uvažujem nad tým zrkadlom. Stalo sa, že som na to zabudla, ale potom sa vždy čosi udialo a ja som sa k tomu vrátila.
Začína sa leto, končí skúškové a ja sa cítim presne tak ako posledné dva roky dozadu o takomto čase. Minulý rok za to mohli chlapi, hoci niežeby to bolo v škole ružové, no podarilo sa mi nakoniec všetko, no a rok predtým boli prijímačky a najhoršie leto v živote, za čo vďačím rodičom.
Toto leto bude možno dobré v tom, že nebudem doma. Aspoň teda dúfam, že sa nič neudeje.
Hoci dnes sú tie problémy oproti minulým rokom väčšie, zložitejšie a ťažšie na riešenie. Akoby sa to stupňovalo.
Čo sa týka školy, tak sa už ani nevyjadrujem. Preplakala som dnes zas určitú dobu, lebo telefonát s ocinom mi na nálade veru nepridal.
Bývanie? Hah, sranda, stále nič a to by človek povedal, že v Bratislave nájdeš rýchlo niečo. Niežeby toho nebolo dosť, ale vždy sa nájde niečo, kvôli čomu to jednoducho nevyhovuje.
Pozerám už dokonca intráky. Na zajtra som mala dohodnutého človeka, čo by mi pomohol so sťahovaním, ale keď nie je kam, tak je to zbytočné. Už neodrátavam dni, ale hodiny. Koniec koncov, možno to vo finále nebude najhoršie.
Dnes je taký divný deň. Prespala som strašne veľa hodín a stále som unavená. Zajtra musím byť psychicky v pohode, lebo ma čaká zaúčanie v novej práci a ono to nie je až tak jednoduché. Budem mať stres a to nepohodlie, keď ma budú pozorovať, či sa správne vyjadrujem a pomáham zákazníkom. Nikdy som to nemala rada. Radšej nech už som tam sama na vlastnú zodpovednosť.
Treba začať od začiatku, sťaby. Domov nepôjdem najbližší mesiac, čím sa ospravedlňujem všetkým, ktorí tam na mňa čakajú a dúfajú, že sa so mnou stretnú. Nedokážem tam ísť a byť s našimi. Takže ma bude mať na krku Bratislava a ja verím, že ľudia, čo tu sú, mi nedovolia myslieť na to, čo sa deje. Aspoň teda by sa tak mohli tváriť.
Viem, že všetko bude fajn. Možno už aj zajtra ráno, keď sa zobudím. Bude svietiť slnko a bude pekný deň. Bude to môj deň a poviem si, že aj keď sa doma hnevajú a sú sklamaní, že ešte nemám byt s mojimi ľúbeznými a že som nešla domov na akciu, na ktorú som chcela, tak isto ako som nešla na inú akciu, na ktorú som tiež chcela (aj tak by som si musela vybrať), tak proste sú aj horšie problémy. Zatiaľ som zdravá, mám peniaze, rodičia ma majú aj tak radi, mám ľudí, s ktorými som rada a verím, že aj oni so mnou, stále som na škole a stále môžem ten boj vyhrať...
Možno je to len syndróm Zvolenčanov, ale niekedy sa asi treba na okamih opustiť a potom si uvedomiť, že vždy môže byť všetko horšie. Stále nie som na samom dne. A ak aj hej, už môžem ísť len hore.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
3
@matwejo nie, nebola to narážka, tak to nazval Matúš, keď som mu minule napísala, že som sa opustila :d
Napíš svoj komentár
a neboj, ak chces, vzdy sa ozvi, otocime myslienky uplne naruby,