(veľmi sa mi to k tomu hodí)
„Vieš o tom, že sa zakaždým usmeješ?“
„Už áno.“
„Ty nevieš, čo robíš?“
„Pri tebe nie.“
Bol tam.
Usmieval sa, a tak veľmi sa snažil žmurknúť aj druhým okom.
Zdvihnúť jedno obočie.
Keď si začala hmkať pesničku, čo práve hrala v rádiu, rovno je povedal, že ju nemá rád.
Ona mu povedala, že nemá rada jeho futbal.
Bavili sa o tom, aké jedlo nejedia, akú zeleninu nemajú radi. Zhodli sa na punčovom koláči. Chcel jej ho upiecť. Ona jemu navariť. Lebo on to nevie.
Tancoval s ňou. Smiešne. No bolo to milé, lebo to urobil len kvôli nej.
Kedy? Kedy naposledy niečo také pre teba urobil chlap? Znemožnil sa, aby si sa ty zabavila? Kedy naposledy sa niekto pýtal na tvoj deň v práci? Počúval, keď si sa sťažovala, pochválila, trepala hlúposti? A nesmial sa. Kedy hovoril o svojich zážitkoch, len aby ťa pobavil? Odpisoval na správy, na ktoré sa nedalo nič odpísať? Kedy naposledy sa ti stalo niečo tak spontánne a zvláštne?
Bozkával ju. Tak vášnivo. Tisol si ju na telo a nechcel pustiť. Chcel cítiť každý kúsok jej tela. Opíjal sa jej vôňou. Bol ten prvý?
Bol ten, čo si zabral myseľ, hoc srdce nechal takmer celé prázdne. Žiadna láska. Ale vášeň a chtíč. To bolo to, čo k nemu cítila. Chcela v tom pokračovať?
Skutočne jej to vyhovovalo? Čo urobila inak ako mala?
Nič. Vôbec nič. To on. On si staval vysoké hradby. Vysoké múry. Chcene? Nechcene?
Túlil sa v noci k nej, v spánku hľadal jej dlaň, aby ju mohol držať a ona sa na to vždy prebrala.
Dokážeš byť jeden?
Buď sám.
Zlož sa.
Nerozdeľuj sa.
Buď sebou.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár