"Von."
"S kým?!"
"A ty si kde?!"
"Doma!"
"S kým!?"
Ticho v telefóne.
"Milujem ťa, si moje všetko. Ráno sa uvidíme, neviem sa dočkať. Naozaj."
"Nabudúce lepšie klam. Aj ja ťa ľúbim."
Zastavila som a pomaly som sa otočila. Čakala som, že hlas pôjde od vchodu podniku, ale mýlila som sa. Išiel z druhej strany ulice. Nahlas som si vydýchla.
Nebol to Filip.
"Tak si to ty. Nebol som si istý. Ahoj." hľadeli na mňa hnedé oči.
Cítila som ako sa nepokoj vo mne vytráca. Ako ten pohľad upokojuje moju myseľ od zmätenosti, ktorú som mala.
"Ahoj." odzdravila som konečne.
"Bola si sa zabaviť?" spýtal sa tým zamatovým hlasom. Prikývla som.
"Nejako skoro končíš." usmial sa.
"No áno, okolnosti prinútili. Idem už domov." dostala som zo seba niekoľko súvislých viet.
"Môžem ťa odprevadiť? Či..."
"To by bolo fajn." sklopila som zrak a vzápätí sa mu zahľadela do očí.
"Tak poďme." ponúkol mi rameno.
Spočiatku sme kráčali mlčky. Videla som však na ňom, že je vážny. Spokojný, no vážny. Akoby na niečo čakal.
"Deje sa niečo?" nedalo mi to.
"Nie...ja len. Úprimne, nedúfal som, že ťa ešte niekedy stretnem. A ak aj áno, tak nie tak skoro."
"Nerozumiem...ty si predsa vtedy odišiel z baru."
"No áno. Odišiel."
"Ja som ťa potom hľadala."
"Naozaj?"
"Peťo, si dosť inteligentný a skúsený, aby si vedel, že som sa s tebou cítila dobre, tak nechápem, o čo teraz ide." zastala som.
Rozčuľovalo ma to. Bol dosť starý na to, aby videl ako som sa na neho celú noc dívala. Bola som ním unesená. A myslela som na neho dosť často aj potom. Nechápala som, čo sa v tú noc udialo, že zmizol. Bez pozdravu. Vyložila som si to ako nezáujem, napriek všetkému, ale to by ma nemohol chcieť znovu vidieť a nešiel by teraz so mnou.
Pozrel na mňa takým tým mužným pohľadom.
"Myslel som si, že to tak chceš ty."
"Prosím??"
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár