O tom vsak nejdem pisat.. len sa mi to tak trochu zapcilo. Tento blg zrejme nebude patrit medzi tie kvalitne, ale ked clovek nema co robit a je plny myslienok, je dobre, ze to moze zo seba niekde vypustit. Zrejme budem teraz pisat len tak o nicom a viac menej do vetra, ale pre mna je to zabava. Bavi ma rozpravat, viest obsiahle monology bez toho, aby som cakala odpovede. Uplne najradsej vsak rozpravam v podstate "o nicom". Je to akysi trening ci uz na rozne prihovori(ked vam vypadne co chcete povedat), alebo sa len mozete trosku vyzurit ked to vsetko poviete. Ja ked rozpravam, nevyzadujem od ludi, ktori sa aspon tvaria, ze pocuvaju, aby odpovedali. Staci mi pocit ze niekto je pri mne a je ochotny pocuvat moje kecy. Obcas ked stratim nit zacne hovorit o niecom inom a nikto si to nevsimne.
V poslednom case som si vsak vsimla pre mna prijemnu vec. Akosi som sa uzavrela do seba koli roznym problemom a ludia ktori boli zvyknuti pocuvat ma sa teraz pytaju co sa mi stalo. Mozno sa zda ze je to tak trochu divne. Ze co ma na tom moze tesit. Ja som vsak nikdy nedokazala rozpravat o niecom konkretnom. Nie to o problemoch a citoch. A ked za vami niekto pride, niekto o kom ste si v zivote nemysleli, ze sa s vami zacne rozpravat sam od seba, pretoze ste mali pocit ze vas nepocuva a ani sa nesnazi tvarit ze pocuva. No skratka ked takyto clovek k vam pride, pozrie sa vam do oci, usmeje sa a zacne rozpravat o svojich citoch a svoju rec konci akousi elektrotechnikou, sam od seba rozprava totalne o nicom, obcas naozaj o nicom, tak vtedy mam akysi pocit, ze nie som sama. V ociach toho cloveka sa odrazalo nieco, co si akoby zobral odo mna. Ten zapal pre rozpravanie.
Kazdy clovek je blazon. Niekto vacsi, niekto mensi, ale ten, kto o sebe tvrdi ze blazon nie je, je najvacsi blazon. Toto motto si pripominam vzdy, ked vidim v ociach niekedycudzich ludi strach. A obcas teda strach zo mna, pri com ma vobec nepoznaju. Vtedy si pomyslim: Mozno som blazon, ale blazon je kazdy. A ja som blazon ktory chce zit. Prestanete sa so mnou bavit, ale ja to prezijem.
Obcas sa smejem cez slzy a placem cez smiech. Vtedy sa citim dost cudne. Ved si predstavte ako niekto sedi za PC a jednoducho place a zacne sa sam na sebe smiat. Je to cudne. Pre niekoho som aj ja cudna. Ale nemam rada ludi, ktori odsudzuju skor ako spoznaju. A to len pre jedno stretnutie ked mozno niekto nemal dobru naladu.
Raz mi jeden chalan povedal ze on sa nicoho v zivote neboji. Povedala som mu, ze ej to zly pristup k zivotu. Pred zivotom treba mat resekt. Zivot je krasny a pri tom tak kratky. Mali by sme sa bat aspon trosku, ze prideme o nejaky zivot.. ci uz svoj alebo iny.
Kym sme este tu, smrt nepride. Ked smrt pride, My tu uz davno nebudeme
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár