ako keď si chcete nabrať med
a on sa ťahá a ťahá a ťahá
až to napokon vzdáte
a vnoríte lyžičku späť.
A tak sa dni
ťahajú a ťahajú a ťahajú
a niekedy máte chuť zahodiť ich
odložiť späť
do nádoby. Aj so všetkým ostatným.
A niektoré dni letia a letia
a jedna lyžička medu je málo.
Letia a letia a je utorok
a škola trvá do štvrtej
a je to šialené.
A v tom utorku je na osminky
rozložený chlapec
nie oveľa vyšší od nej.
Kamaráti.
Ona je už tak dlho smutná.
Ale je to len
jej kamarát.
Napriek tomu, keď k nej o tej štvrtej podíde
a jemne okolo nej obmotá paže
niečo, čo ešte nikdy neurobil
ona túži.
Túži pohnúť sa a oprieť sa o neho.
Naraziť hlavou do jeho ramena a zhlboka vzdychnúť,
lebo je toho na ňu priveľa.
Školská chodba je prázdna.
To krátke objatie trvá sotva päť sekúnd
no na ten krátky čas
je pokojná.
Túži vrátiť objatie
a priviera oči. Všetko je tak nejako
správne. Túži.
Päť sekúnd je preč.
Objatie nevrátila.
Stála, čakala, ani si neoprela hlavu o jeho rameno.
Neurobila nič. Pozdravil
a ona odzdravila,
odišiel. A ona...
...proste som tam ešte minútu
ticho stála
a brneli mi prsty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár