Cestu najprv vedie ukazovák. Jeho púť začína opísaním krátkeho kruhu okolo tvojej ľavej bradavky - tak to máš rada - a potom pokračuje smerom dole. Bruško sa ti po prvý raz nezdá priveľké, keď po ňom pretancuješ prstami.
Tam sa chodníček nekončí. Len sa rozdvojuje cesta. Buď sa tvoje prsty venujú pravému alebo ľavému stehnu, chvíľu ho jemne škrabkajú alebo pohládzajú, potom sa otočia ako cínoví vojačikovia a vrátia sa zase k brušku.
Ah. Teraz? Teraz? Už?
Pomaly sa dotkneš samej seba a zavrieš oči. Len tak pre efekt - aj tak si v tme svojej izby nič nevidela.
V tom momente si s ním alebo s ňou. Roztiahneš im nohy v predstave aj v skutočnosti a prsty po drobnom kopčeku zídu dole. Skĺznu.
Vtedy to už väčšinou nie sú tvoje prsty. Sú to prsty osoby v tvojej predstave, ale tancujú v rovnakom rytme ako tie tvoje. Pochodujú, hore dole.
Nakoniec sa ukazovák s námahou (no ochotne) vráti po kopčeku hore a tam zastane.
Stisneš zuby a dovolíš svojim prstom, aby si s tebou robili, čo chcú. Pomaly putujú po svojom vychodenom chodníčku - len časom zrýchlia tempo a nastane pre ne malé zemetrasenie, ak náhodou od rozkoše pohneš bokmi.
Tvoja predstava sa začína chvieť.
Prsty druhej ruky pevne stískajú paplón, plachtu alebo lem nočnej košele.
Zadržiavaš dych a cítiš zvláštne sladko v ústach. Áno, jazyk sa ti obtiera o podnebie a nehlučne prosí, aby prsty konečne úspešne zakončili svoju púť. Chceš to zase cítiť. Už ich cesta trvá príliš dlho, si nedočkavá, hladná.
Aj predstava sa blíži ku koncu.
Oh. Už? Už? Teraz?
Prsty sú unavené a tvoje telo je šmykľavé od potu a mnohých iných vecí. No napokon, predsa len - usilovne si hryzieš vnútornú stranu líca, aby si nikoho nezobudila vzdychom hlasnejším, než je potrebné. Prsty zostávajú na kopčeku o niečo dlhšie, akoby sa snažili privolať viac kamarátiek - drobných vlniek rozkoše.
Napokon sa ale prsty vracajú a uvoľňujú a vyšľapaný chodníček nechávajú zase prázdny. Do istého času.
Kým pot na koži neuschne a kým zase nebudeš bdieť na hranici spánku.
Prevrátiš sa nabok a ako hlúpa bábika sa škeríš do vankúša. Už takmer spíš.
Len si ešte povieš, že predstavy ti aspoň neublížia, že sú sladké, a že už nikdy nechceš prežiť iné noci.
Cez deň si však, milá moja, myslíš niečo úplne iné a na vychodený chodník zabúdaš.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Toto mi robiť. Miška, ty jedna!