Cez víkend si líham vedľa matky.

Keď som bola malá, nedokázala som zaspať sama.
Dokonca som aj vystrnadila svojho otca na gauč, pretože som si robila nárok na miesto v manželskej posteli.

Potom sa moji rodičia rozhodli, že ich sexuálny život nemôže až tak veľmi trpieť, kúpili mi desať plyšových hračiek a so slovami "všetci tvoji noví kamaráti sa k nám do postele nezmestia" ma večer uložili ku mne do izby.
Bola som tam sama.
Po plačlivom rozhovore s niektorým z plyšových medveďov som napokon zaspala, ale ráno som sa zobudila uprostred izby.

Budila som sa tam každé ráno.
Mama si uvedomila, že takto to asi ďalej nejde, a presťahovala ma naspäť k sebe.

Neskôr som sa sama presunula do vlastnej izby, v období túžby po samostatnosti. Zvykla som si zaspávať sama
(haha, ešte dnes spávam s obrovským medveďom)
a robila som to niekoľko rokov.

Potom sa stalo mnoho vecí.
Asi mesiac sme s mamou spávali na gauči v obývačke. Väčšinou som zaspávala otočená k nej chrbtom, dívajúc sa do steny.
Potom sme opäť šli na poschodie, mama k sebe do izby, do spálne, do novej manželskej postele, a ja k sebe do izby.

V piatok večer toho týždňa som si vzala paplón a vankúš a uložila som sa vedľa nej.
V nedeľu som vždy šla zase k sebe.

A odvtedy som to tak robila každý týždeň. Robím to dodnes.
V piatok, aj keď som na ňu akokoľvek nasratá (čo sa stáva veľmi často, niekedy aj každý deň, napríklad aj teraz by som ju najradšej zadusila vankúšom alebo použila nejaké iné mučiace praktiky) sa k nej presťahujem.

Ja neviem prečo. Hľadám na to odpoveď.
Nevedeli by ste mi pomôcť?

Niekedy si myslím, že je to preto, lebo obe potrebujeme cítiť niekoho blízkosť a robím to, aby som nám ten pocit dopriala.
Ale je to somarina.

Ťažko sa mi to píše a rozhodne to veľmi nerada vyslovujem, ale pravda je asi taká, že...
tú moju mamu sprostú strašne ľúbim.

 Blog

21 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu