Ďalší.

Ďalší.

Skočil z mosta pod vlak. Cestou zo školy som na odstavenom vagóne zazrela krvavú škvrnu. Aj to môže zostať po človeku, ktorý kedysi dýchal, žil, oslavoval narodeniny, učil sa na písomky, tak nejako prežíval to, čo prežíva každý.

Očividne nemal toľko vôle na to, aby vydržal.

Nebudem sa zaoberať tým, či je samovražda zbabelé a sebecké riešenie. Pravdepodobne naozaj je, ale o tom možno niekedy napíšem niečo iné.

Na niekom, kto si vezme život, je vždy tak trochu niečo smutné. Neviem, či to bol muž alebo žena, neviem, či so mnou náhodou nechodil na školu, neviem o ňom nič.
Napriek tomu ma to nejakým spôsobom zaskočilo. Do riti, veď je to ľudský život, right?

Tak sme došli aj s kamarátkami na autobusovú zastávku, kde čakalo niekoľko ľudí, ktorým priveľmi meškal vlak. Samozrejme, že rozoberali to, čo sa stalo na koľajach, sotva päťsto metrov od nich.

"Som tak hrozne nasratá! Keby aspoň skočil v noci alebo ráno, nie, on musí skočiť poobede, keď sa chcú ľudia dostať domov! Vlaky potom meškajú a čo my tu? Sa musel cez deň rozmyslieť, či nakoniec skočí? To neni normálne, ľudia nie sú normálni, fakt, nemohol sa tam hodiť o polnoci?"

Bez náznaku úsmevu, s naozajstným hnevom v hlase, žena po štyridsiatke.

Vážená, máte deti? Čo by ste tak povedali, keby váš najmladší skočil pod vlak?
"Kto má platiť pohreb za toho idiota?"
?

Asi.
Pravdepodobne.

Ľudia hovno vedia. Vždy hovno vedia. Sú tak bezohľadní, že nemajú problém vulgárne sa vyjadrovať o niečom podobnom (slová "kokot" a "do piče" som pre vlastné dobré svedomie z priamej reči vynechala, ale v skutočnosti tam boli.)

Ja viem, že takí nie sú všetci. Uvedomujem si to.
No každý, kto taký je, sa nad sebou nikdy nezamyslí a bezohľadnosť zaskočí aj neznámeho okoloidúceho. Je to odporné. Bolo odporné to počuť.

Ďalej bez komentára.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu