Dám vám jednu skromnú radu - ak sa chystáte na gynekológiu...

...pýtajte si narkózu alebo kvôli tomu prinajmenšom odcestujte zo Slovenska.

alebo tiež
"Thiness má traumu na celý život, je sebaľútostivá a potrebuje sa vyrozprávať."

Totiž, moje telo sa rozhodlo, že so mnou ako s jeho majiteľkou nie je spokojné, spísalo petíciu a ako vyslanca poslali vaječníky.
(Cháp: táto užívateľka mala po dlhšiu dobu véľmi nepravidelné tieto.. oné. Netreba to hádam až tak verejne komentovať.)

Mne sa bez vložiek a tampónov žilo dobre.
Ale poznáte to, matke vadilo, že za to nemusí utrácať peniaze a tak na kontrole pred dvoma mesiacmi veľmi milo oznámila mojej detskej doktorke, že tu proste čosi nie je v poriadku.

Odchádzala som s odporúčacím lístkom na Kramáre.

A teraz sa idem strašne sťažovať.

Najprv sa posťažujem na to, že som to nedokázala odkladať ešte niekoľko mesiacov (eh, rokov) a dnes som bola nútená tam ísť.
Vstávala som o piatej lebo som opäť dôverovala mojej matke, ktorá povedala, že v stredu ordinujú od siedmej.

Ordinačné hodiny:
Streda - 8:00 - 12:00

Záchvat jedu.
(Prišli sme tam totiž o štvrť na sedem.)
Tak sme sa v príjemnom sedemstupňovom počasí trepali neviem koľko metrov do trafiky, aby sme zabili čas. Cháp: matka si chcela kúpiť noviny.

Ako sme tak potom sedeli v čakárni, zžierali ma nervy.
Na seba môžem siahať len ja.
A zase som bola sprostá, keď som verila tomu, čo každý hovorí: Ideš prvý raz, ani prezerať ťa nebude.

Napriek tomu mi pätnásť minút pred ôsmou došlo tak, tak, tak zle od nervov, že som si dala beh na čas, smer záchod.
Veru, keby bola tá zákerná miestnosť len o kúsok ďalej, rozkošný zdravotný brat by znovu musel umývať dlážku na chodbe.
(Aj tak som sa v tej rýchlosti s polkou nákladu podelila s okolím misy a nie s jej vnútrom.)

Blabla. Strata času, nasledovali ďalšie minúty kŕčov, kým ma zavolali dnu.

Hm, sánka dole. Zase.

"Bože, bože, len nech ma neprezerá, inak umriem."
Prečo nás, úbohých ľudí, kŕmia v seriáloch tým, že tá poondená zasratá skurvená koza je za paravanom?
Hovno veľké!
Uprostred miestnosti. Sestrčika má stôl rovno naproti, akoby čakala, že sa na ňu to naše ženské prirodzenie usmeje.

Navyše sa tam so mnou nasrala aj matka (pretože mám päť rokov a neviem sama zrozumiteľne vysvetliť, že mám nepravidelné mesiačiky, že).

Blabla, "Vyzleč sa".
Aha!

Vážení, čo som zažila, tak tomu sa hovorí zúfalé zmierenie s osudom. Vyliezla som si tam ako ma pánboh stvoril a skoro som sa začala smiať na doktorkinej sprostej vete:
"Robíš to dobre!"
Tak ďakujem.
A dokonca si myslím, že v tom zmierení sa som sa zabudla aj červenať. Bolo mi všetko jedno.

A fakt mi cukalo kútikmi úst, keď som zliezla a neoblečená som sa pozrela na mamu, ktorá mala v tvári výraz: strašne trpím, už ma nemučte.
Pane na nebi.

Viete, prečo je táto sprostá prehliadka zlá len prvýkrát?
Pretože druhýkrát tam už nikto normálny nejde.

(Preháňam, ale som naozaj psychicky vyčerpaná.)

Mimochodom, nie je milé, že po mojej drobnej... nevoľnosti, si všetci mysleli, že budem mamička?
Áno, aj v reále vyzerám maximálne na pätnásť.

 Blog

35 0 0 0 0

Komentuj

41 komentov k blogu