Drahý môj...

Drahý môj,
stálo na papieri. Študoval som dátum, list bol poslaný už pred dvoma týždňami.
Pritisol som k jej písmu tvár, no vôňa už vyprchala.
Potom som si ho aj s obálkou prikladal k hrudi a plytko som dýchal.

Šťastie?

Očami som sa vpíjal do toho krásneho oslovenia. Drahý môj. Áno, celkom spútaný jej krásou, zaľúbený až po uši, naozaj som patril len jej. A vedomie, že som jej drahý, ma hrialo a hladilo.

Ako vojak by som mal byť hrdý na to, že pomáham svojej krajine.
Ale radšej by som bol zbabelý, ale aspoň s ňou.
Miloval som ju (dá sa opísať ako veľmi?) neopísateľne.

Keď som si všimol drobnú škvrnu od slzy kdesi v strede papiera, aj mne do oči vstúpili slzy. Chýbam jej. Už viem, ako ju požiadam o ruku, keď sa vrátim.

Začal som čítať.
Drahý môj...

Výbuch. Krik. Krv. Vojna! Zomrel som.
Šťastný, že som miloval a bol som milovaný, že ma niekto oslovil drahým...
____________

Drahý môj,

Diaľka medzi nami je príliš veľká. Si preč príliš dlho.
Veľmi ťa chcem ľúbiť, no stratila som sily. Viac nedokážem čakať.
Prosím, odpusť mi to.
Po všetkých osamelých mesiacoch (prosím, pochop to) sa chcem konečne vyspať, chcem prestať plakať, chcem sa prestať trápiť. Možno myslíš, že je to zrada, ale ďalej nevládzem. Vzdávam to. Hoď na mňa všetku vinu, patrí mi to.
Ešte mi na tebe stále záleží.
Preto by bolo pre mňa šťastím, keby sme sa po tvojom návrate priatelili.
Chýbaš mi. Prosím, prosím, prosím, dávaj si pozor. Odpusť.
Tvoja
(až do smrti, ak budeš chcieť)
najlepšia priateľka.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu