Kedysi, ešte za čias, keď sa blogy nehviezdičkovali a nebolo niečo ako TOPka (citím sa čudne staro, že si tie časy vôbec pamätám), som vedela písať o hocičom.
Normálne som prišla zo školy a vedela som napísať celkom vtipný blog o všedných veciach. To som ešte chodila na základnú školu... to boli časy! Každý deň som vedela o niečom písať.
A ešte som v tej dobe musela o desiatej bezpodmienečne vypnúť počítač a ísť spať. Funny.
Trúfam si veriť, že aspoň trochu som sa od tých čias posunula v písaní dopredu. Ak nie, môžem si ísť rovno hodiť slučku.
V každom prípade, potom som dlho na BIRDZ ani nepáchla. Sem-tam som sem zašla a prečítala si staré blogy (respektíve, zaspomínala ich prostredníctvom na staré časy), ale inak pre mňa na istú dobu stratil čaro. Nenachádzala som tu nič nezvyčajné a nič ma k tomuto serveru nepútalo.
Potom, minulé leto, som sa nejakým spôsobom vrátila. Nemala som čo robiť, prázdniny boli nudné a tak som si v strede júla večer sadla k notebooku a zbúchala som nevydarený pokus o niečo krátke, hlboko filozofické.
Niekto mi to tuším aj ohviezdičkoval.
Potom nastalo obdobie "vymyslených príbehov". Jedna idea nasledovala druhú, celkom mi to išlo. Občas som sa dokonca vrátila k starému opisovaniu zážitkov z reálneho života.
A občas som napísala niečo, čo sa malo podobať básni, no väčšinou to veľmi kruto zlyhalo.
Napriek tomu sa mi niekoľkokrát podarilo byť v TOPke a celkom som si zakladala na tom, aby som mala dobré hodnotenie. Hľadala som témy, ktoré by zaujali ostatných, a fakt som sa snažila.
Premýšľaním nad Birdzom a blogmi som strávila aj dve hodiny denne a to je pri mojej úbohej schopnosti sústrediť sa naozaj už nejaký ten výkon.
A teraz tu sedím a nič nepíšem.
A keď náhodou aj niečo napíšem, nikto si to nevšimne, všetci na to kašlú. Nejako som sa stala polovične neviditeľnou, hoci nemôžem povedať, že by mi niekedy venovali zvýšenú pozornosť.
Som ako nejaký spolucestujúci, ktorý občas niečo povie, ale bol príliš dlho ticho na to, aby ho teraz niekto vypočul.
Horšie je, že už ma to ani veľmi nezaujíma. Ohviezdičkoval niekto? Vynikajúco. Nikto? No a čo, napíšem si iné a aj tak tvorím hlavne pre seba. Budem tu ďalej zaberať miesto.
Nemám o čom písať.
Prípadné príbehy, ktoré ma napadnú, sa mi nezdajú dosť dobré na to, aby som na ne vôbec mrhala slovami.
S tým niečím, čo sa podobalo poézii, som to tiež akosi vzdala.
A o svojom živote nepíšem.
Trochu ma zväzuje, že tu je priveľa ľudí z môjho okolia.
Pritom by som zúfalo potrebovala miesto, kam by som sa mohla občas zo všetkého vypísať s vedomím, že by si to niekto aj prečítal.
Niekto.
Ale nie tí, ktorých poznám v reálnom živote. Tí nie. Je dôvod, prečo som im to nepovedala; je dôvod, prečo nechcem, aby si to čítali.
Je len logické, že keď polovicu vecí dusím v sebe, nie som schopná napísať niečo plnohodnotné, čo by navyše malo nejaký zmysel. Naučila som sa so svojou neschopnosťou žiť.
Neviem písať blogy. Možno som ani nikdy nevedela.
...idem ďalej fejkovať úsmevy a diviť sa, že ich ešte nikto neprehliadol. Majte sa, prajem príjemný zvyšok večera.
(aj tak ani toto nemalo žiaden zmysel. prepáčte, vedome som zabila niekoľko minút vášho voľného času.)
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
2
Pisanie sa zabudnut neda, to sa neboj.
Ja som mala raz dvojrocnu pauzu od pisania, ked som mala 12-13-14 a som stale tu.
A dost to zavisi od inspiracie. Netreba pisat nasilu.
Ja som mala raz dvojrocnu pauzu od pisania, ked som mala 12-13-14 a som stale tu.
A dost to zavisi od inspiracie. Netreba pisat nasilu.
3
odporucam pisat s myslienkou, ze si to nikto znamy neprecita.
a potom to radsej ani nepublikovat.
ale aspon napises nieco slobodne a bez pretvarky, neucelovo. a to je, myslim si, dolezitejsie.
a potom to radsej ani nepublikovat.
ale aspon napises nieco slobodne a bez pretvarky, neucelovo. a to je, myslim si, dolezitejsie.
4
Čo ma zaraziilo z toho dôvodu, že mi to príde príliš rovnaké ako to, čo cítim ja:
A teraz tu sedím a nič nepíšem.
A keď náhodou aj niečo napíšem, nikto si to nevšimne, všetci na to kašlú. Nejako som sa stala polovične neviditeľnou, hoci nemôžem povedať, že by mi niekedy venovali zvýšenú pozornosť.
Som ako nejaký spolucestujúci, ktorý občas niečo povie, ale bol príliš dlho ticho na to, aby ho teraz niekto vypočul.
- Nemám o čom písať.
Prípadné príbehy, ktoré ma napadnú, sa mi nezdajú dosť dobré na to, aby som na ne vôbec mrhala slovami.
S tým niečím, čo sa podobalo poézii, som to tiež akosi vzdala.
A o svojom živote nepíšem.
- Trochu ma zväzuje, že tu je priveľa ľudí z môjho okolia.
Pritom by som zúfalo potrebovala miesto, kam by som sa mohla občas zo všetkého vypísať s vedomím, že by si to niekto aj prečítal.
Niekto.
Ale nie tí, ktorých poznám v reálnom živote. Tí nie. Je dôvod, prečo som im to nepovedala; je dôvod, prečo nechcem, aby si to čítali.
!!!
Držím palce.
A teraz tu sedím a nič nepíšem.
A keď náhodou aj niečo napíšem, nikto si to nevšimne, všetci na to kašlú. Nejako som sa stala polovične neviditeľnou, hoci nemôžem povedať, že by mi niekedy venovali zvýšenú pozornosť.
Som ako nejaký spolucestujúci, ktorý občas niečo povie, ale bol príliš dlho ticho na to, aby ho teraz niekto vypočul.
- Nemám o čom písať.
Prípadné príbehy, ktoré ma napadnú, sa mi nezdajú dosť dobré na to, aby som na ne vôbec mrhala slovami.
S tým niečím, čo sa podobalo poézii, som to tiež akosi vzdala.
A o svojom živote nepíšem.
- Trochu ma zväzuje, že tu je priveľa ľudí z môjho okolia.
Pritom by som zúfalo potrebovala miesto, kam by som sa mohla občas zo všetkého vypísať s vedomím, že by si to niekto aj prečítal.
Niekto.
Ale nie tí, ktorých poznám v reálnom živote. Tí nie. Je dôvod, prečo som im to nepovedala; je dôvod, prečo nechcem, aby si to čítali.
!!!
Držím palce.
Napíš svoj komentár
evidentne už nemá zmysel písať, kedysi to zmysel malo, no teraz... škoda rečí