Som dažďová kvapka. Padám dolu, dolu, dolu. Krátko sa zachytím na okne školského autobusu. Vo svojej kryštálovej slepote vidím drobné dieťa kresliť kvety na zarosenej lúke. Stekám nižšie, nižšie, nižšie. Matka chytá ruku dietaťa a odťahuje ju. To okno je špinavé, šepká mu a utiera mu ruku v páperovej vreckovke.

To okno je špinavé a predsa je to miesto, po ktorom putujem.

Stekám po takmer ošúpanom laku. Okolo mňa sú desiatky, stovky ďalších kvapiek. V diaľave vidím kaluže a hrubé podošvy topánok, ktoré v nepozornosti rozvíria ich hladinu. Všetko tak bezohľadne. Akoby dažďové kvapky ani neboli ozajstné. Som ozajstná!

Existujem predsa.

Nie som nič v ničote.

Chvíľu čakám na pád, no nakoniec končím presne tak, ako všetky ostatné kvapky, ktoré som stretla. Napadne mi, že tak končí aj väčšina ľudí; rozdrvení a zničení kolesami školského autobusu.
Alebo čímkoľvek iným, čo má rovnako veľkú silu ničiť.

(smútok tma prázdno ľudia pocity lásky bolesť prázdno prázdno)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
stenatko  21. 9. 2011 21:39
Geniálne.
Napíš svoj komentár