Stojím v predklone. Hrbím sa. Uvažujem, či by pád na mokré dlaždičky bolel veľmi alebo ešte viac. Nie, nie, udržím sa na nohách. Aspoň to dokážem, ak už nič iné.
Všetko sa mieša.
A všetko pekné ("Prosím ťa, neplač." "Dokážeš to." "Si silnejšia než toto." "Nevzdávaj sa." "Zostaň tu pre mňa.") je surovo nakopnuté všetkým odporným ("Nikdy som si ani nemyslela, že si normálna." "Nie, na to si pritlstá." "Mala by si si vážiť, že si ťa vôbec niekto všíma." "Nemôžem." "Nechaj to tak." "Neurážaj sa na mňa, hovorím ti pravdu." "Mohla si byť aspoň trochu krajšia...").
Myslím na všetkých, ktorí si ma nevšimnú. Myslím na všetkých, ktorí o tom vedia a napriek tomu to prechádzajú mlčky a zväčša na mňa ani nepozrú. Myslím na tých, ktorí sú plní planých slov, ktorými mi pomotajú hlavu a potom to zahodia.
Myslím na seba. Brušká prstov sú zošúverené. V krku mám bublinu z toľkého plaču. Na chvíľu si o to sklo opriem aj čelo, cítiac jeho chlad, a privriem oči. Stačilo. Treba vypnúť vodu a znovu sa tváriť, akoby sa nič nedialo. Odtiahnem sa, odstúpim, a narovnám sa. Na zarosenom skle zbadám odtlačky svojich dlaní a hlavy a smutne si pomyslím, že je to pravdepodobne jediná - a veľmi mizivá - stopa, ktorú po sebe vôbec zanechám.
Načo vôbec?
"some days the scars stand out a little more than usual
and i can't say why."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár