Musela som uhnúť s vankúšom, aby mohlo pristáť lietadlo...

To všetko z tých liekov.
Ja som sa stala vedľajšou osobou pozorujúcou samú seba.

Môj život bol jeden deň.
Vystriedali sa v ňom stovky nocí a večerov, ale stále to bolo to isté.
Jeden deň.
Pripadalo mi to tak.

Niekedy som sa nemohla ani pohnúť.
Chcela som načiahnuť ruku za kufrom,
ktorý som pred štyridsiatimi rokmi zdvíhala, keď som cestovala za svojou priateľkou na druhý koniec Zeme,
ale nedočiahla som.
Mala som ruky o dĺžke sedemdesiatich rokov.

Od všetkého ma delil kus priestoru.
Niekto mi sedel pri posteli. Vždy som sa spýtala Si to ty? ale v skutočnosti som nikdy nevedela, koho to vlastne hľadám.
Vždy mi ten človek odpovedal. Áno, som to ja, mami. Áno, som to ja, Susan. Áno, som to ja, miláčik. Áno, som to ja, musím vám dať lieky.
Kto to dočerta vôbec bol?

Raz večer mi cez zavreté okno do izby padali snehové vločky.
Prisahám.
Tma sa hrala so svetlom a cez prameň svojich sivých vlasov, ktoré som si nechcela dať preč z tváre, som videla, že sa deje niečo zázračné.
Musela som uhnúť s vankúšom, aby mohlo pristáť lietadlo.
Bolo celkom malé, detské. Chýbalo k nemu diaľkové ovládanie. Vystúpil z neho drobný človiečik.
Ja.

V pätnástich, keď som odchádzala na baletnú školu.
A potom v tridsiatke, keď som si na lyžiach zlomila nohu na troch miestach a nemohla som už balet ani vyučovať.

Machuľa.

Nebolí to, no myslím, že niekde pri mne horí oheň a roztápa ma.
Za chvíľu tu nebudem.
Vsajem sa do prikrývky, do postele, na ktorej ležím.

Už mi cez tvár neprevísajú vlasy.
Dlho som cítila smrad smrti a potom som si s hrôzou uvedomila, že tak smrdím ja.

Bol môj život dobrý alebo nie?

Koľko ľudí si túto otázku položí predtým, než sa roztopia?

 Blog

16 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu