Na rohu ulice.

mikina mi je aspoň o tri čísla väčšia, ale o to viac ju ľúbim. pochovám si hlavu v jej obrovskej kapucni tak veľmi ako sa len dá, keď o 5:36 vychádzam z domu a čo najtichšie za sebou zamykám bránu. idem, kam ma nohy nesú.

nepamätám si, kedy naposledy som sa odhodlala vyliezť von len tak sa poprechádzať.

stretávam ťa na rohu našej ulice. alebo, lepšie povedané, predstavujem si ťa tam. sama pre seba sa usmejem, keď ťa tam zbadám, a podvedome zrýchlim tempo.

keď sa stretneme, vytiahnem ruku z hlbokého vrecka a natiahnem ju smerom k tebe. prijmeš ju; tvoje prsty sú smiešne studené oproti tým mojim. nepoviem ti ani slovo - ani ty nič nepovieš. len spolu kráčame, bok po boku, a potichu sa dotýkame.

náhodne zahnem do prava. uvedomím si, že podobnú prechádzku si nepamätám, lebo som na žiadnej nikdy nebola. slnko je niekde na polceste a osvecuje strechy domov, ktoré míňame. sledujem obrazce a tiene, ktoré kreslí, no ani o tom ti nič nepoviem. v krátkych nohaviciach mi je zima, no napriek tomu, že si ťa len vymýšľam, cítim teplo tvojho tela a zohrieva ma to.
znovu zahnem do prava.
"je to možné, že by som sa tu stratila po pätnástich rokoch?" vydýchnem a sledujem, ako mi para stúpa od úst.
samozrejme, že nič nepovieš. neexistuješ. si len v mojej hlave.

ocitáme sa v malej uličke, do ktorej som nezašla hádam tri roky. na počudovanie už po pár metroch stretávam skutočného človeka smerujúceho do práce.
a to sa opakuje pri každom druhom dome (takmer).
všetkých ich preklínam. prečo sú tak skoro hore? skláňam hlavu a sústreďujem sa na to, nech ma nespoznajú. nezostáva mi čas predstavovať si ťa a za to ich všetkých nenávidím.

pomaly akýmsi okruhom prídeme až k nášmu domu a keď zahnem k bráne, stratíš sa mi.
uvedomím si, že namiesto toho, aby som si vyčistila hlavu, zase som ťa ťahala so sebou. som tak hlúpa!
prejdem do našej záhrady a ľahnem si pod strom, nedbajúc na to, že aj bez toho ma striasa. chvíľu tam ležím a sledujem ako pomedzi listy skáče slnko. nefúka.
všimnem si, že oblaky sa pomaly presúvajú smerom do ľava.

za tých pár momentov, čo tam ležím a nezmyselne otváram ústa hláskujúc bezvýznamné slabiky, mi hlavou aspoň tridsaťkrát preletí, že by som mala všetko vymazať. celý svoj život - seba.

skontrolujem čas. je 6:14. cvaknem si mobilom oblohu nado mnou a keď vstávam, napadne mi, že by som možno namiesto seba
mala vymazať teba.

lenže to nedokážem.

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu