Niekedy krívajú.
A majú žlté nechty.
Smrdia indulónou.
Majú všemožné choroby, na aké si len spomeniete.
Vrásky im nepekne hyzdia tvár.
Väčšinou im ich životná láska umrela. Na chorobu.
Ich vlasy nemajú lesk. Sú šedivé.
A to všetko je naozaj pravda. Hovorí sa, že telo má odísť do hrobu úplne zničené, a s tým ja plne súhlasím.
Ľutujem tých, ktorých postihla choroba a aj tých, čo stratili toho, koho najviac milovali. (A nechápem tých, čo si behajú po svete smradľaví, ale to nechajme tak.)
Nejde mi o to.
Nemôžem síce povedať, že sa teším na oslavu šesťdesiatín, ale nebojím sa toho, nehnusí sa mi to.
Ale...
Dnes som tak sedela vo vlaku cestou domov a v Lamači si ku mne prisadli dvaja manželia. Mohli mať dobre po šesťdesiatpäťke, možno už aj po sedemdesiatke.
Niekoľko minút predtým, než som si do uší zastrčila slúchadlá, počúvala som o čom sa bavia, aj keď sa to nemá.
Bavili sa o bežných veciach.
Čo majú nakúpiť.
Čo už kúpili.
A aké sú ich dôchodky malé.
Niekedy si všímam, že už aj moja matka je občas taká istá. Nedokáže sa baviť o niečom, čo sa jej osobne nedotýka.
Ani tí dnešní... starčekovia (zlé, zlé pomenovanie) to nedokázali.
Hrozne sa bojím, že dospejem do určitého veku a stratím fantáziu, schopnosť baviť sa o niečom, čo sa mi páči.
Že prestanem čítať a písať hlúpe príbehy, ktoré rozhodne nevychádzajú z reálneho základu. Že sa tiež budem vedieť baviť len o tom, že treba kúpiť vajíčka na nedeľňajší obed.
Bojím sa, že raz si o mne nejaké dorastajúce decko pomyslí, že som obyčajná, stará, zatrpknutá žena.
Neviem si predstaviť, že by sa zo mňa niekedy vytratilo to dačo, čo vo mne zostalo od detstva - že som infantilná, bláznivá, na všetkom sa smejem.
Nechcem stratiť chuť do života.
Aj keby som brala desať liekov trikrát za deň, vždy si chcem nájsť dôvod na úsmev a na to, aby som sa z niečoho potešila.
Že mám priateľov, že moje deti ma majú rady, že mám na to, aby som si zaplatila predĺžený víkend, čo ja viem, v Turčianskych Tepliciach.
Mám taký pocit, že ak zostarnem, stratím to.
Nechcem zostarnúť.
A vy?
Blog
Komentuj
13 komentov k blogu
3
mám dojem, že sa prehnane zameriavaš na to čo nechceš,, a to nie je správne
4
Staroba ma desí. To, že sa už o seba sama nebudem vedieť postarať. A ešte aj to s tou zatrpknutosťou.
5
@bludiacisvetom a ja mám dojem, že sa na to pozeráš zo zlej strany. JA CHCEM zostať taká, aká som teraz. hm?
6
ja by som to tak tragicky nebrala. to, co sa tyka vyzrou ma nezaujima. aj stara zena dokaze byt krasna, ak sa o seba stara. a nejake vrasky sa lahko daku vyvazit sarmom, ci akousi noblesou, ktora je pre mlade dievcata nedosiahnutelna. prichadza vekom.
samozrejme, ze zdravotna stranka je uz ina vec. ale aj to patri k zivotu. tiez si myslim, ze kym my budeme 60-nicky, medicina uz bude tak daleko, ze ani ta staroba a choroby nam nebudu sposobovat take utrpenie ako sposobuju teraz.
a to, ci sa zmenis na ufrflanu autobusovu ohovaracku je vecou skor povahy. poznam mnohych starych ludi a takto skatulkovat do jedneho typu spravania sa by som si nedovolila. uz len ked si spomeniem na moju prababku, ktora chodi o barlach, ako sa smeje na kazdej blbosti, alebo ked si predstavim mojho pradeda, ktory ma rakovinu a uz nepocuje, ako bezne chodi von aj s 15-16 rocnymi posediet na pivko, zda sa mi byt take skatulkovanie neopodstatnene.
samozrejme, ze zdravotna stranka je uz ina vec. ale aj to patri k zivotu. tiez si myslim, ze kym my budeme 60-nicky, medicina uz bude tak daleko, ze ani ta staroba a choroby nam nebudu sposobovat take utrpenie ako sposobuju teraz.
a to, ci sa zmenis na ufrflanu autobusovu ohovaracku je vecou skor povahy. poznam mnohych starych ludi a takto skatulkovat do jedneho typu spravania sa by som si nedovolila. uz len ked si spomeniem na moju prababku, ktora chodi o barlach, ako sa smeje na kazdej blbosti, alebo ked si predstavim mojho pradeda, ktory ma rakovinu a uz nepocuje, ako bezne chodi von aj s 15-16 rocnymi posediet na pivko, zda sa mi byt take skatulkovanie neopodstatnene.
8
indulóna vonia (teda aspoň mne)
a nie všetci starí ľudia sú rovnakí - má pár dobrých vlakových skúseností - a stále sa smejem na mojom starkom, ktorý v 75-ke chodieval kosiť záhrady susedom (60 ročným), a hoci má miernu sklerózu, nikdy nezabudne na to, že má od doktora povolené 1 poldeci ráno aj večer
a nie všetci starí ľudia sú rovnakí - má pár dobrých vlakových skúseností - a stále sa smejem na mojom starkom, ktorý v 75-ke chodieval kosiť záhrady susedom (60 ročným), a hoci má miernu sklerózu, nikdy nezabudne na to, že má od doktora povolené 1 poldeci ráno aj večer
9
to mi je jasné, že chceš,, to chceme všetci, ale týmto prístupom si na najlepšej ceste stať sa tým, čím tak opohrduješ ..
napríklad vety : Nechcem stratiť chuť do života.
Nechcem zostarnúť.
žiadne naše myšlienky neostanú bez odozvy, a ak ty povieš že nechceš stratiť chuť do života, tak ju stratíš, pretože je jedno či to chceš alebo nechceš,, proste sa ti to splní/stane, ta časť " stratiť chuť" ..
napríklad vety : Nechcem stratiť chuť do života.
Nechcem zostarnúť.
žiadne naše myšlienky neostanú bez odozvy, a ak ty povieš že nechceš stratiť chuť do života, tak ju stratíš, pretože je jedno či to chceš alebo nechceš,, proste sa ti to splní/stane, ta časť " stratiť chuť" ..
11
ja mám v pláne sa po 50-ke presťahovať do Ázie...tam si starých vážia...a ku tomu, chcem, aby ma pochovali v bielom, keďže tam je to smútočná farba
12
podľa mňa naša generácia bude úplne iná, než dnešní dôchodcovia. oni nemali takú mladosť ako my, nemali internet, odkiaľ sa na nás valí tisíc informácií a názorov denne, nemali ten rozhľad. jediné, čo poznali, bola práca a "čo kúpiť a kde za čo najlacnejšie" a to im aj ostalo. ako som bola v Škótsku, zdalo sa mi, že tamojšia staruš je strašne odlišná od našej. chodili vonku na túry, na výlety, proste niečo robili. verím, že aj my budeme aktívnejší, než to, čo vídame v autobusoch dnes
Napíš svoj komentár
tak ale ja si stojim za tym ze sa raz zabijem az mi prasknu nervy a ze je to len otazka casu