A tak sa mi pekne rozkladajú všetky kamarátstva (pomaly kvasia a mne sa chce len plakať, pretože ma nenapadá, ako ich zachrániť), nálada je niekde na bode jesennej depresie, a do toho všetkého... matka.
Moja matka.
Moja pošahaná matka, ktorá by mala byť v ústave a nie chodiť každý deň do roboty a starať sa o dospievajúce decko.
(Som na tom asi zle, keď som sa práve nazvala deckom, haha.)
Nikdy nechcem mať deti už len z toho titulu, že sa bojím, aby som nebola taká matka, ako je tá moja.
A to ako vážne.
Aj keď, deti mať nebudem aj z ďalších podstatných dôvodov ako napríklad núdza o normálnych mužov a odpor k všetkému, čo slintá, vreští a neposlúcha (v neskoršom veku fajčí, droguje a sťahuje sa z domu).
Som zase mimo témy.
V jednom blogu som rozoberala smrť svojho otca, okrajovo sa k tomu teraz vrátim.
Myslím, že som tam písala, ako si nikdy neodpustím, že v to posledné ráno sme sa pohádali.
Nie, nikdy si to neodpustím.
Včera sa tak chystám do školy. Matka bola doma.
Odchádzala som, hovorím "ahoj" a ona čaká.
"Chceš pusu?" spýtala som sa. Že hej. Tak čakám, čakám, kým sa ku mne nakloní a ona nič, takže dobre, nemám čas sa naťahovať, idem.
Nakoniec sa so sebazaprením nahla, dala som jej pusu, a ona odbehne do druhej izby s krikom: "Ja viem, že ti idem na nervy!"
Nádych, výdych.
"Mami, ja teraz fakt nemám čas. Musím ísť na autobus. Tak idem." Ticho. "Môžem ísť?"
"Áno, choď."
Tak som vyšla. Bola som pred bránou, keď rozrazila vchodové dvere, urevane na mňa pozrela a prehlásila:
"Aj na otca si bola ráno hnusná a on ti potom umrel."
(Hľadím na ňu. Bežím k bráne, roztrasenými rukami odomykám. Vybehnem von a tresknem dvermi. Zamykám, bojím sa, že ma zastaví a povie ešte niečo.)
Na zastávke mi h8u hovorí:
"Nejaká si dnes smutná, Miška."
"Hej, som nasratá." Na viac sa nezmôžem, lebo mi je ešte stále do plaču.
A tak mi bolo do plaču celý deň. Takmer som sa rozrevala cez prestávku, potom mi slzy vošli do očí cestou na obed, cestou domov ani nehovorím.
Slovami viem ubližovať. Aj moja matka to vie. Naše hádky väčšinou končia tak, že sme obe ublížené a reveme každá vo svojom kúte.
Nikdy jej nepoviem to, čo mám na jazyku, a mierim sa. (Otec radšej umrel, než aby tu s tebou ďalej žil! Otec vždy hovoril, že si hysterka! Ani nevieš, čo otec o tebe hovoril!)
Proste napriek všetkému svojmu hnevu viem, že toto by bolo priveľa. Pamätám si, ako plakala a viem, že ešte aj teraz ju to bolí, preto to nikdy nepoviem a mlčím. Prehltnem to. Poviem niečo iné.
A ona mi vhodí do tváre toto.
Prišla som na to, prečo sa hovorí "do srdca mi zabodli nôž". Ono to naozaj tak bolí.
Poobede, keď som zišla dole a nabrala som si polievku, začala rozhovor.
"Ty sa so mnou akože nebavíš?"
"Bavím, prečo by som sa nie?"
"Dobre, ale len to, čo musíš."
"A ty sa divíš? Nevieš, prečo?" Pretože ma to naozaj bolelo, kurevsky bolelo.
"Nie. Prečo?"
"Preto, čo si ráno povedala."
"Nemala si ma hnevať! Ubližuješ mi, robíš mi nervy, a ja som ti povedala iba pravdu." Lyžička v ruke sa mi začala nebezpečne triasť. Vylievala sa z nej nabratá polievka, musela som ju položiť.
"Nechaj to tak," povedala som. A ona ďalej hovorí. "Nechaj to tak, nechaj to tak!" Pišťala som, hlas mi preskočil do nejakej zvrátenej tóniny. Chvela som sa, nie, šklbalo mnou, ako keby cezo mňa prechádzal elektrický prúd. A ona kričala a kričala.
"Nenechám to tak, do riti!"
"Vieš, ja by som nikdy, nikdy, nikdy na teba nevytiahla to, čo si mi ty dnes ráno povedala, nikdy by som to nedokázala!"
Plačem, strašne plačem nad polievkou.
"Takže nakoniec za všetko môžem ja, ja som tá zlá! Ty chceš, aby som naozaj umrela, naozaj to chceš!"
Odišla. Inam.
A nakoniec to bola ona, ktorú som počula (kým som sedela s hlavou zvesenou a slzy mi padali na stehná), ako vraví:
"Vždy mi len ubližuješ."
...
Ja nemám právo na to, aby ma niečo bolelo?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
@stenatko To áno, ale ako som povedala, sú isté medze, ktoré by sa ani v zlosti nemali prekračovať.
4
aj ja niekedy, teda skoro stále toto prežívam neboj sa neni si sama ktorá to prežíva
5
neviem prečo niekedy sa mi zdá, že mamy testujú... ale úplne... dožierajú ťa najprv maličkosťami a začnú ti potom na oči vyhadzovať všetko. Až po hranicu výbuchu. Ak sa nestiahneš... je peklo... ja som si ešte nedovolila povedať pred mamou ani len nadávku a pritom mi ich (niekedy) po hlave behalo milión... je zaujímavé, že sa stále máme rady aj keď skúšok bolo veľa... skús raz neutiecť preč ale plakať s mamou... mne to pomohlo... a možno aj jej
Napíš svoj komentár
Je nasratá, smutná, vyčerpaná a neviem čo všetko a preto hovorí veci, ktoré by ti inák nikdy nepovedala. V amoku je človek nepríčetný.
Zakukliť sa a prežiť búrku.