ktoré držím zatvorené vo fľaškách od parfému.
Každé ráno otvorím tie fľašky
a streknem na seba kopu falošného smiechu
a vždy sa do vzduchu okolo mňa vstrebe príliš veľa
skutočnej bolesti.
Nemôžem klamať svojich priateľov,
ktorí veria mojim lžiam
(sú nahusto vdychujem ich).
Nedokážem byť prázdna
a veci čo ma môžu naplniť
mi prekĺznu pomedzi prsty.
Vyprahnutá užívam chvíľu nadšenia.
Nemôžem, nedokážem,
toľko tých osobných NE-
Musím ich tiež uzamknúť
a konečne dýchať pravosť okamihu
Odfúknuť bolesti
a nechať fľašky otvorené
a žiť.
---
Napísané asi pred mesiacom. Odvtedy som nenapísala nič (ak nerátam osemdesiattri strán nepodstatnej poviedky, ktorá nikdy neuzrie svetlo sveta) a nikdy mi ešte nebolo tak dobre.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár