O tom, ako dve slovenské dievčatá spievajú vulgárne piesne na svätom mieste.

Pôvodne mal byť názov tohto blogu Dve bezbožné piče v Európe, ako sme sa so @smajlgirl kedysi dohodli, ale nechcela som nadávať hneď v nadpise, tak som sa uskromnila na prvý riadok...

Už dva týždne spomínam na náš deň v Bruseli (lebo sme obe tak isto sklerotické a pri spoločnej debate sme zistili, že spomienky sa nám nejako rozpadávajú), až som sa dostala do bodu, kedy mám pocit, že to bude možné.

Tak.
Keď sme vystúpili z autobusu, bola ešte tma a pršalo. Mali sme za sebou dve hodiny spánku a fakt sme sa nemohli dočkať, že sa konečne dostaneme do Katedrály svätého Michala a Guduly (toto si zapamätáte, aj keby ste nechceli.
Kráčali sme tam a pozorovali sme okoloidúcich. Že sa im chce ísť do roboty v takom nahovno počasí...
V Katedrále sme strávili asi pätnásť minút. Najprv sme sedeli v lavici a hádam duchovne skutočne hľadali pomoc u najvyššieho, nech nás zachráni z tej krízy, ale nakoniec sme vstali a prešli katedrálu od začiatku do konca.
Niekde pri východe sme akosi obe naraz začali spievať hit storočia.
Červená čiapočka, to je teda kurva... Je to kurva skurvená, kurva jedna zhulená!
Áno, v kostole.

Tým som asi vysvetlila nadpis.

Pokračovali sme na námestie, na ktorom bolo veľmi veľa budov, ale hoci mi to bolo povedané, nepamätám si ani jednu. Je celkom možné, že tam bola radnica, ale nie som si celkom istá!
Tam sme stáli asi polhodinu, než sa pani sprievodkyňa vyrozprávala. Upozorňujem na to, že stále veselo pršalo (lialo) a stáli sme v obdivuhodných kalužiach, ale veď nič nie je lepšie ako mať premoknuté topánky, tak by sme si predsa nesťažovali.

A rozchod. V meste ničoho, v meste ktorého meno som schopná len napísať a nie vysloviť. A šialene, trestuhodne dlhý rozchod. Márne sme hľadali nejaké miesto, kde by sa dalo najesť, až sme nakoniec našli divné vyzerajúci miestny fastfood, alebo ako by som to mohla nazvať.
Vtedy sa začala éra smajlgirl-iných objednávok.
"Toto si prosím dvakrát."
Vlastne ma dodnes udivuje, že jej to aj dali, dvakrát.
Ja neviem, keby na mňa niekto cudzojazyčne prehovoril (hoci by gestikuloval), asi by som na neho len pozerala ako na idiota.

Neskoršie "Three chocolates si prosím" nebudem riešiť.

Treba spomenúť krátke panikárenie.
So smajlgirl sme stáli na mieste, kde sme sa mali stretnúť, a nikto tam nebol. Panika. Voláme profesorke, že kde sa máme stretnúť. Áno, tam. Tak kde sú kurva všetci?!
No hej, stáli sme tam o hodinu skôr. Na druhú stranu, vždy lepšie, ako o hodinu neskôr.

Oh, a pýtať sa Bruselských robotníkov, kde v tom ich rozľahlom obchoďáku je záchod (taký zastrčený, že ani GPS by to nenašlo) tiež stálo za to.
A navyše tam predávali CD za menej ako desať eur. Hm, hm, nekúp to potom (*pohladká si Absolution od Muse .

Keď sme vyšli von, zacítila som McDonald. Hej, v obdobiach, keď ma kvári hlad som schopná zacítiť tento podnik aj na dve ulice, a to je NAOZAJ pravda, moji známi vám to môžu dosvedčiť.
Tak sme tam zakotvili a konečne sa najedli.

A potom, potom sme našli jediný pozitívny bod na Bruseli.
Obchod s platňami.
Dvojposchodový.

Tak sme tam vošli a vzdychali nad platňami Beatles, Ramones, The Cure, nad všetkými tými vecami, ktoré na Slovensku nedostanete. Staré platne. Raj.
DVE POSCHODIA!

No naozaj.
Ďalej moje spomienky nesiahajú. Matne si pamätám na jazdu metrom, na krúpy, v ktorých sme kráčali a potom na cestu autobusom, ale myslím, že nič výnimočné sa už nestalo. Či...? Mala by som si dať predpísať prášky proti skleróze.

Najkrajšie je, že neľutujem ani jednu chvíľu v tom meste, lebo som tam bola s niekým, s kým môžem zdieľať aj všetky zlé spomienky.
S niekým, kto mi dal na Vianoce nohavičky s Pikachu-om...

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu