O tom, ako na mňa prehovoril neznámy turista, ako som rozprávala po francúzsky...

...a o tom, ako píšem tento blog namiesto toho, aby som sa učila chémiu.

Začnem od začiatku.

Thiness bola na školskom výlete, ale to nie je podstatné. V predposledný deň, keď už som bola duševne, teda psychicky na dne, som si dala raňajky za sedem eur (lebo ja predsa seriem peniaze) a mnoho iných vecí sa mi stalo.

Viete, v Štrasburgu nie je nič. To už vyplýva len z toho, že ani poriadne neviem, ako sa to píše. No, ale, okrem Notre Dame, ktoré je oveľa krajšie v Paríži, tam skapal pes a všetky ostatné domáce zvieratká.

Po dlhej chôdzi, ktorá vôbec, ale vôbec neprospela mojim do krvi zodretým pätám (jj, ty krava, zober si boty čo ti robia otlaky na výlet s nálepkou "chôdza 24/7"), sme konečne našli McDonald.
Nádherné prostredie, cítila som sa ako doma, až na ten nie veľmi potešujúci fakt, že tam bolo
a) teplo,
b) špina,
c) totálne plno.

Postavili sme sa do najkratšej rady (tzn. pätnásť ľudí) a čakali sme. Znenazdajky sa ku mne (ku mne! prečo ku mne?! prečo nie k smajlgirl, ktorá stála vedľa?!) otočil teroristicky vyzerajúci pán z obrovitánskym batohom.
A začal rozprávať.
A hovoril a hovoril.
A ja som sa dusila smiechom a očami som prosila smajlgirl o pomoc, a tá len stále mykala plecami (ako keby niečo zmohla, keď vie po francúzsky ešte menej než ja .
Potom sa pán začal rozčuľovať, že mu nerozumiem a nechápem, čo mi tam desať minút naznačuje, a ja som sa naozaj začala obávať, že v tom batohu má bombu.
Potom... potom prišiel na rad.
V tom momente sa proste otočil a vykráčal von.

Nielenže v tom meste nič nie je, ešte aj psychopatov tam chovajú.

Ale inak, nebojte, aj na moju francúzštinu príde.

Vychádzali sme od McDonalda (aj keď, v inej časti dňa) a zastavila nás sympatická slečna. "Bonjour!" vraví.
Normálny turista by neodzravil, alebo by odzdravil vo svojom či prípadne anglickom jazyku. Nie. Ja nie.
"Bonjooooooooooooour!" hovorím jej naspäť, presne s tým štetkovským tónom, ktorý som chcela naznačiť niekoľkosekundovým stlačením o-čka.
Vtisla mi do ruky akési odznaky a letáčik, a ja som štetkovsky pokračovala.
"Merciiiiiiiiiiiiiiiiiii!"

A to bolo asi všetko, lebo žiadne frázy, ktoré má moja kamarátka naučila, sa mi opakovať nechcelo.

A týmto zabíjam čas.

Asi preto, lebo sa bojím, že tie úžasné pocity z mesta Nikoho sa zo mňa stratia a časom mi aj tie spomienky vyblednú...

Ach!

Idem sa učiť. Alebo nie, a potom ma mama zabije za päťky.
Budem to seriózne zvažovať.

 Blog

20 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu