O tom, ako som zistila, že to proste nejde.

Som mizerná.
Som hrozná.
Som nedostatočná.
Som... som... proste zlá.
A toto nie je sebaľútosť, toto je stručné popísanie nemenného faktu.

Každý večer (takmer) sedím pred bielym okienkom a chcem pridať blog. Nejde to. Nejde to hodinu, dve, niekedy tri hodiny.
Totiž, chcem, aby to bolo aspoň trochu dobré, a tak tu nad tým trávim dlhý čas, obhrýzam si nechty a premýšľam ako o život.

O čom by to malo byť?

Po položení tejto základnej otázky si zase len obhrýzam nechty a uvažujem. (Prvé štádium je len bezcieľne zameriavanie sa na túžbu, že fakt chcem niečo napísať.)

Chcem, aby sa to páčilo? Samozrejme, že chcem.
Tak rozmýšľam. Buď to bude niečo nesmierne poetické, vystihujúce pointu alebo niečo, nad čím dnešná mládež uvažuje.
Lenže také niečo pravdepodobne nie som schopná napísať, proste mi to nejde, baviť sa napríklad o tom, že alkohol nie je zdravý a sex by sa mal prevádzkovať naozaj až po pätnástke.

Zameriam sa teda na to, že by to malo byť vymyslené.
Nejaký príbeh, ktorý by mal osloviť.
Teraz prichádza tretie štádium, lenže už nemám čo obhrýzať, lebo nechty sú celkom zničené, a tak len popri rozmýšľaní odolávam túžbe oplieskať si hlavu o stôl, zo zúfalstva, že mi to nejde.

Žiaden príbeh neviem vymyslieť, tak sa rozhodnem, že idem trápne rýmovať alebo sa pokúsiť o tvorbu podobnú tvorbe Ch. Bukowského (neveršovačky).
Tu už si občas (metaforicky) naozaj plieskam hlavu o stôl, aby mi vypadol mozog. Nikdy našťastie žiadny nevypadne (alebo to znamená, že žiadny nemám?)

Nakoniec zo seba vyprdnem niečo, čo sa hrá na báseň, ale nemá to žiaden zmysel, hlavu ani pätu, proste nič.
Prvých päť minút sa mi to páči.
Potom si to niekoľkokrát prečítam a sebakriticky usúdim, že to mohlo byť oveľa lepšie.
Nakoniec uznám, že je to maximálna chujovina a v tých lepších prípadoch to zmažem (skutočne, ostatné som nezmazala len z jedného prostého dôvodu - nechce sa mi.)

Aj teraz som si sem sadla, aby som niečo napísala.
Niečo normálne a zmysluplné, ale nejako zo mňa vyprchalo to množstvo myšlienok, čo som si v hlave vždy nosila.

Začínam z toho byť zúfalá.
Nepáči sa mi to.

(Množstvo vecí, ktoré som sa dnes dozvedela, sa mi nepáči, ale je tu už príliš zátvoriek a výlevov už tiež stačilo.)

Strašne chcem.
Ale nejde to.

Argh.

 Blog

11 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu