V každom prípade, minulý rok v júni som bola v Paríži.
Asi vám to nedáva absolútne žiadny zmysel; akú to asi môže mať spojitosť, že?
No. Keď tak kráčate po Paríži a všímate si aj trochu viac, než len ospevované pamiatky, všimnete si, že ľudia tam na vás nepozerajú z vrchu. Fakt, že nie. Keď idete po Bratislave a máte na sebe napríklad oblečené niečo nezvyčajné, dajme tomu červené nohavice a koženú bundu, budú na vás pozerať ako na najväčšieho idiota.
V Paríži si vás nikto ani nevšimne. Bože, videla som tam ženskú s igelitovou taškou na hlave a nikto si ju nevšímal. Nedajbože, aby sa jej niekto vysmial.
V Paríži vás proste nechajú, aby ste si žili, ako sami chcete. Už keď som tam bola prvýkrát, bachla ma po hlave vlna tolerancie od okolidúcich. Ak sú aj miestni otrávení z toľkých turistov, nejako sa naučili nedávať to veľmi najavo.
Našej sprievodkyni sme išli pravdepodobne na nervy viac, než Parížanom. (Lenže naša sprievodkyňa bola korunovaná krava, ktorá trvala na spoločnom obede, kde sa dobre pripila z červeného vína.
Nikdy nezabudnem, ako sme sa s mamou odpájali od skupiny a pýtali sme sa, kde sa stretávame. To bol rozhovor!
"Kde sa stretneme potom?"
"Pri Notre Dame."
"A to je kde presne?"
"Tuto za rohom."
Tak dík, teda.)
Späť k téme.
V takomto meste, kde si vás ľudia v podstate nevšímajú, je kladná pozornosť vítaná a oceňovaná.
Mama ma na druhý deň ťahala po celom Montmartri v zúfalej túžbe nájsť kaviareň z Amélie z Montmartru (nič sme nenašli, samozrejme) a ja som zase okolo seba pozerala na tých maliarov, čo majú rozložené stojany po celých uličkách.
Zvlášť som nevedela oči spustiť z približne štyridsaťročnej ženy v bielej chlapskej košeli, s blond vlasmi po pás. Maľovala niečo uhlíkom a bola krásna a ja som mala chuť ísť ju objať a nasať niečo z jej uvoľnenosti a slobody.
Stáli sme niekde medzi touto umeleckou uličkou a cestičkou k Sacre Coeur, keď k nám pristúpila ďalšia podobná žena.
Mala ryšavé vlasy, klobúk, džínsy a modrú košeľu. V ruke polovyfajčenú cigaretu a v druhej ruke skicár s uhlíkom.
Najprv na mňa spustila po francúzsky, na čo som jej vysvetlila, že nerozumiem.
Tak to vymenila za angličtinu.
Spýtala sa ma, či ma môže namaľovať. Mama ma už-už išla odtiaľ ťahať preč, že nebude dávať peniaze na také somariny, ktoré navyše nie sú profesionálne, keď žena pokračovala. Mala na perách hnedý rúž.
"For free. You don't have to pay." Že zadarmo, že ma chce namaľovať. Že som pekná a zvláštna a že si to chce potom nechať. Bude mi to vadiť? Zaberie to len päť minút. Predstavila sa ako "Marie".
Myslím, že na Marie nikdy nezabudnem. Ako si posledný raz potiahla z cigarety, keď som v šoku povedala, že ma môže namaľovať, ak chce. Ako prevrátila stranu v skicári a začala maľovať, a predstavila sa mi. A pýtala sa ma, odkiaľ som a ešte niekoľkokrát mi zopakovala, že som pekná a že mám zvláštne črty. V živote som sa necítila krajšia.
Nie preto, že by mi nikto predtým nepovedal, že som pekná (alebo aspoň že nie som škaredá). Bolo to také... iné. Hádam som sa aj červenala.
Poďakovala mi francúzskym "merci", usmiala sa a už jej nebolo.
Teraz, keď sa cítim extrémne škaredo alebo sa veselo nenávidím, snažím sa myslieť na to, že som bola v Paríži pre niekoho zaujímavá.
A keď si na to spomeniem, väčšinou sa usmejem a je to zase fajn.
Myslím, že platonicky ľúbim Marie, ktorá má dobre po štyridsiatke a podľa hlasu vyjfačí tak krabičku denne. Ale čo mám robiť?
Tak nejako som na jej slová nezabudla tak, ako na tie chlapské. Tak nejako sa mi zdali pravdivé. Možno tú skicu roztrhala, ale možno ju má niekde založenú v doskách.
Je strašne krásne myslieť si, že žijem večne v dlaniach umelca.
Že ma niekto ocenil.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
3
@bizbilio pohodový pocit som aj chcela docieliť, takže ďakujem
inak to mám rovnako, tiež na takých ľudí pozerám s tichým obdivom.
@stenatko Paríž je už raz taký. Ďakujem.
inak to mám rovnako, tiež na takých ľudí pozerám s tichým obdivom.
@stenatko Paríž je už raz taký. Ďakujem.
4
Do piče, prečo toto nikto nečíta, prečo máš tak málo hviezdičiek?!
Héééj, ľudia, semsa!!! A povinne čítať!
Héééj, ľudia, semsa!!! A povinne čítať!
6
Je to najlepší blog, čo som čítala za posledný mesiac (možno viac mesiacov). Nie je to preto, že si to písala ty. Ani preto, lebo milujem Ameliu. Ani preto, lebo ešte viac milujem Paríž a divnô obliekajúcich sa ľudí. Je to preto... lebo
10
Je to také... pôsobivé. Neviem, ako to vjadriť, každopádne viem, že určite zosilnela moja túžka ísť do Paríža A ďakujem ľuďom, ktorí písali, že sa im páčil tento blog, tak som si ho prečítala a stálo to za to
11
12
Napíš svoj komentár
(a keď ide po ulici niekto s červenými nohavicami a koženou bundou,ja sa pozerám preto, že sa mi to páči; jednak to samotné oblečenia sa i tá odvaha v malom zakomplexovanom meste si niečo také obliecť).
taký pohodový pocit z toho vychádza.