Poézia je neporiadok v zmätenej duši
a asi preto dnes pôjdem na návštevu k próze. Dnes si s ňou budem dobre rozumieť, nie ako väčšinou, keď lietam niekde medzi ako uväznený vták.
Moja dnešná prozaická spoveď bude veľmi jednoduchá a krátka a bude pre mnohých ľudí, čo mi len tak prebehli životom.
Minule som tak kráčala sama do školy a shuffle je niekedy hrozná vec, najmä keď vám pustí pieseň Almost Lover a vy sa rozhodnete ju neprepnúť, aj keď viete, že by ste mali. Tak som ju počúvala a počúvala a takmer som sa zastavila uprostred cesty, keď sa text dostal k bodu
did i make it that easy to walk right in and out
of my life?
lebo, naozaj. Je až smiešne, ako veľmi to sedí (aj keď som mala skôr problém nerozrevať sa).
Dnes (lebo dnes mám veľmi náladový deň), ako som tak sedela na gauči a konečne som sa rozplakala... Boha, že konečne. V poslednom čase sa mi to prihodí tak štyrikrát do týždňa. No sranda. V každom prípade, ako som tak sedela a nechala som to proste len tak plynúť, lebo aj keď plačem často, nie vždy sa nad to dokážem povzniesť, tak som si uvedomila na prvý pohľad úplnú somarinu.
S kýmkoľvek som za posledných pár rokov bola, či už len na mesiac alebo na rok, vždy sa to poondialo kvôli jednej jedinej veci. Nikdy nie kvôli vážnemu problému alebo rozporu v serióznej veci, kvôli podvádzaniu alebo niečomu podobne podstatnému.
Boli dve možnosti.
a) Daná osoba ma (dá sa povedať) úprimne ľúbila, ale nakoniec sa na mňa na počudovanie aj tak vykašľala.
Hm, na počudovanie. Lebo všetci tak nejako asi hľadali v živote niečo iné, neboli so mnou asi dostatočne šťastní, ja fakt neviem. Keď tak uvažujem nad všetkými rozchodmi, uvedomujem si, že to vyplynulo prirodzene, lebo daná osoba sa so mnou bavila čoraz menej a menej, až to nakoniec mohla hodiť na nedostatok komunikácie alebo na fakt, že si nerozumieme. Že mu to proste nestačí. Akoby som to bola ja, čo sa vykašľal na toho druhého a začal ho postupne veselo ignorovať.
b) Bola som náhradou alebo druhou možnosťou. Proste si mnou niekto zalepil srdce, vyliečil sa pri mne a potom pá pá, odišiel ďalej svojou cestou.
Aha, a práve som si spomenula ešte na tretiu možnosť!
c) Najprv mi pomotal hlavu niekoľkonásobným opakovaním toho, že ma mám rád, že si so mnou skvele rozumie, že ešte nikdy nenašiel niekoho takého, ako som ja, bla bla bla. Že so mnou chce byť, že sa mu páčim, že má chuť urobiť pre mňa hocijakú somarinu a že na mňa v kuse myslí.
A potom proste prestal. Buď to prestal hovoriť a zase sme sa po istom čase stali len kamarátmi (a ja som sa cez to úspešne preniesla) alebo zaspätkoval. Proste povedal, že sa bojí a čo ja viem čo.
No ty kokso. Ja viem, že sa to deje každému druhému, ale už mi z toho idú prasknúť nervy (a srdce sa ide zlomiť).
Chcela by som raz stretnúť niekoho, kto sa do mňa jednoducho zaľúbi a bude ma chcieť. Ja viem, že nie som ideálna a perfektná a bez chyby. Ale raz by som chcela stretnúť niekoho, kto by konečne neváhal. Kto by sa mnou nechal uniesť. Kto by sa sám seba nepýtal, či to so mnou má zmysel a len tak sa do toho pustil.
Bez strachu.
Chcela by som stretnúť niekoho, komu by som za to stála...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
stenatko
3. 2.febuára 2012 21:02
Dúfala som, že nikdy nebudem ako moja bývalka. A nakoniec som rovnaká, ako ona, že?
Napíš svoj komentár