Moje dvojča mi rozumie.
Rozumie mojím tichým slovám, keď vstanem z postele, dívam sa do tmy a ruku mám v zamlčanej túžbe natiahnutú dopredu.
Chápe, prečo plačem, keď na to nedosiahnem. Moje ruky sú na to príliš krátke.
Stojíme oproti sebe a pozeráme si do očí. Rozumieš mi?
Pýtam sa jej v duchu. Prikyvuje. Znovu mi odľahne, vždy sa zľaknem, že naše čaro sa pominie a ona ma prestane chápať.
Nie je dokonalá a pozná moje chyby.
Stojím pred ňou celkom nahá, pred tým mojím dvojčaťom, a cítim, že preteká mojimi žilami namiesto krvi.
To preto, aby o mne vedela všetko.
Jej oči sú rovnaké, jej existencia je vyrytá v mojej striebristej jazve na duši.
Keď ma niečo bolí, vždy vezme ihlu a niť a pozorne mi moje zranenie zašije. Dáva na mňa pozor, kým sa vyliečim, a je trpezlivá.
Hladí ma svojimi nevyrieknutými slovami, keď zmäteno pozerám von oknom.
Úplne ma opantáva jej zmysel pre mňa.
Niekto má zmysel pre umenie, pre hudbu či knihy, ja mám pocit, že moje dvojča sa narodilo so zmyslom pre mňa.
Uvažujem nad svojím dvojčaťom, ako tak stojíme oproti sebe a naprázdno otvárame ústa. Uvedomujem si, že ak by som ju stratila, bola by som bezcenná a sama by som stratila zmysel pre čokoľvek.
Len ona pozná všetky moje slová a vie cítiť všetko, čo sa mi ozýva v tele.
Je tak ťažké vyjadriť, ako dobre mi rozumie!
Keď stojíme oproti sebe, strácam reč.
Po celú tú dobu si ale uvedomujem,
že vlastne stojím pred zrkadlom.
(pozn. autora: o tom, že človek si najlepšie pomôže sám a nemôže čakať od iných, že mu podajú pomocnú ruku, lebo také niečo sa nestáva)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
bludiacisvetom
15. 9.sept. 2010 09:54
pri druhom odseku mi napadlo, že ide o zrkadlo a nie skutočné dvojča
Napíš svoj komentár