Na tom jej predlaktí neboli žiadne škrabance, nie. Len drobné jazvy a popáleniny od cigariet.
Bez slova som si potom vyzliekla voľnú kvetovanú sukňu, čo som mala na sebe (boli sme u mňa doma, preto to šlo tak ľahko). Civela mi na stehná dlhé minúty, až napokon natiahla prsty a pomaly mi nimi prešla po čerstvých aj starých ranách.
Neboli to jediné rany na mojom tele. Tak ako jej predlaktie nebolo jedinou časťou, ktorá bola dočasne či naveky zmrzačená.
„Prečo to robíme?“ vydýchla nakoniec. Chápala som. Bolo niečo celkom iné vztiahnuť ruku na seba, než sledovať podobné veci na niekom inom. Iných vždy chceme zachrániť... no v žiadnom prípade nechceme, aby sa o to isté pokúšali aj oni. Ako keby sme stále verili, že sa dokážeme zachrániť sami. Somarina.
Mykla som plecami. „Bolí to,“ vysvetlila som jednoducho.
Preto som to aspoň robila ja. Aby som cítila aspoň niečo.
*
Časom sa medzi nami vyvinulo oveľa hlbšie spojenie. Často mi zavolala uprostred noci a tichým hlasom, ktorý úplne zastrel fakt, že predtým plakala, mi hovorila všetko, čo jej prišlo na rozum. Vždy potom nasledovala krátka pauza.
„Zase?“ spýtala som sa. Samozrejme, až keď som jej zaklamala, že všetko bude dobré.
Počula som jej hlboký vzdych. Vlastne už nemusela ani odpovedať. „Nemohla som si pomôcť.“
„Ani ja,“ priznala som sa potichu a voľnou rukou som si podvedome siahla na bok. Miesto na stehnách sa minulo a šialená túžba poznačiť na sebe čokoľvek, čo bolo dostupné, sa presunula k citlivej pokožke obaľujúcej rebrá a jej okoliu.
*
Pýtať sa ľudí, ktorým bola diagnostikovaná depresia, prečo sú smutní, je absolútna sprostosť. Je to, akoby ste sa pýtali malého batoľaťa, prečo neustále lipne k matkinmu prsníku. Proste to tak je. Nie je to tak preto, že by som si to vybrala.
Samozrejme, kdesi musel nastať zlomový bod, kedy som sa z normálneho človeka premenila v niečo celkom iné. V podstate možno stačil len slabý impulz; niečo, na čo ani nie som schopná si spomenúť. No odštartovalo to silný mechanizmus v mojej psychike, hrádze zapratal mocný prúd vody, a v tom momente som bola stratená. Je to jednoduché. V jedno ráno som si ešte dokázala hovoriť, že sa s tým pobijem ako treba, a v druhé som sa pristihla s žiletkou v ruke. To bola moja voľba. Ale to, či sa ocitnem celkom na dne, tak celkom moja voľba nebola. Ani náhodou.
Terapeut, psychológ, psychiater – tí by vám povedali niečo celkom iné. Možno majú z malej časti pravdu. No faktom zostáva, že aj keď sa chcete z depresie vyhrabať, nestačí len prosto chcieť. Väčšinou tu pôsobí neuveriteľný faktor strachu, ktorý vám v podobe tieňa sedí na pleci a ustavične dobiedza. Ani to neskúšaj. Nemáš na to. Pokazíš to alebo ti niekto ublíži a budeš ešte nižšie. Toto stojí za hovno. Vieš, čo by sa stalo, keby sa to ešte zhoršilo? Radšej sa tráp takto. Vykašli sa na snaženie. Nič dobré ti neprinesie. Vždy to len pôjde k horšiemu!
Poraziť ten skurvený hlások je ťažšie, než sa vám môže zdať.
*
Bez varovania som jedného dňa pritisla svoje ústa k jej. Nebránila sa. Obe sme sa upínali na možnosť, že takto to hádam prestojíme. Neodvážili sme sa ani pomyslieť na fakt, že by sme jedna druhú mohli sklamať.
Byť v jej prítomnosti bolo zvrátene jednoduché. Dotýkala som sa jej, zatínala som zuby do pokožky na jej krku, milovala som sa s ňou. Mala som síce pocit, že v skutočnosti ju nemilujem, ale blízkosť niekoho rovnakého mi vrchovate stačila.
To, že mám priateľku, zostalo pred svetom skryté rovnako ako všetko ostatné. Tak, ako nikto neobjavil moje jazvy a slzy, tak nikto neobjavil ani jej existenciu. A pritom bola tak dôležitá. Nikoho iného som na svete nemala.
„Cítim sa tak...“ začala jedného večera, keď sme oproti sebe sedeli na zemi a fajčili. „Ja neviem. V bezpečí alebo čo.“
Na pery mi vyskočil úškrn a natiahla som sa za jej rukou. „Som rada,“ šepla som. Dúfala som, že sa spolu nejako dáme dohromady, aj keď som od toho bola ešte na míle ďaleko. Ale začínala som dúfať, to predsa niečo znamená, no nie?
*
„Nechcem, aby si to viac robila,“ zamrmlala mi do vlasov a medzi prstami zvierala moje zápästie. Sprvu mi to nepripadalo zvláštne – bála sa predsa o mňa, tak ako aj ja o ňu. Nikdy sme nemohli vedieť, kedy hlások zaútočí a ak to bolo v čase, keď sme neboli spolu, mohlo sa stať všeličo.
Vzdychla som si. „Veď vieš, aké to je.“
„Nerobila som to už niekoľko dní,“ zahundrala porazene ako trpiaci abstinent. „A už ani nechcem. Chcem byť šťastná... s tebou. Bez tohto všetkého. Rozumieš?“
Vymotala som sa z jej objatia a s narastajúcou panikou som pokrútila hlavou. „Čo tým myslíš?“ spýtala som sa pridusene. Hádam mi nechcela povedať, že som na všetko zostala zase sama?
„Ja len...“ nedokončila, len mi rukou prehrabla vlasy a nechutne intímnym, nežným pohybom mi za ucho zastrčila plameň ohnivých vlasov. „Nemusíš to robiť. Dá sa to. Spolu sme predsa v poriadku, nie? Neublížim ti. Len chcem, aby si skúsila...“
Bez slova som sa zdvihla z postele, zhrabla zo stola balíček cigariet a vyšla na balkón. Nie. Takto to nemalo byť.
*
Nechcela som byť takáto naveky. No bolo to na mňa príliš skoro. Nechápala som, ako sa z toho mohla vykrútiť tak rýchlo – myšlienka, že nikdy nebola rovnaká, sa mi hnusila.
Na ceste údoliami depresie a absolútneho ticha a nešťastia sa stretnete s mnohými ľuďmi. Najprv sa nikomu z nich nechcete zdôveriť, no neskôr si vyberiete pár jedincov, ktorým poviete všetko. Väčšinou to je niekto, kto sa prezentuje podobne ako vy a bude vedieť, o čom hovoríte; alebo je to človek, čo vás poriadne ani nepozná a nemusíte od neho čakať ranu pod pás. Ona bola kedysi oboje.
S niektorými z týchto ľudí si vytvoríte akési pevné puto. Zvlášť s tými, ktorí sú na tom približne rovnako. S tými sa môžete vždy povzbudzovať.
No stane sa, vo väčšine prípadov, že k cieľovej rovinke, teda k hranici medzi depresiou a normálnosťou, nedorazíte v rovnakom čase. Niekomu sa to jednoducho akýmsi zázrakom podarí skôr.
Vtedy sa od tej osoby začnete odťahovať. Máte pocit, že vás už nechápe. Už sa nepohybuje na hrane. Obdivujete ju a zároveň hlboko v srdci nenávidíte za to, že sa dokázala postaviť na nohy. Máte pocit, že teraz už pre toho človeka nie ste vôbec nič a to by vám nikto nevyvrátil. Tak to máte v mozgu naskladané.
A tak necháte tú osobu ísť – často ju k tomu vyslovene prinútite, pretože sama by možno zostala, jednoducho ju dostrkáte až k útesu vášho priateľstva a potom do nej surovo strčíte – a sami zostanete tancovať na špagáte, ktorý sa môže kedykoľvek roztrhnúť.
Byť, či nebyť?
*
„Prosím ťa, choď preč,“ šepla som, keď som sa vrátila dnu. Stála som pri pootvorených balkónových dverách a pohľad zanovito zabodávala do zeme. Rukou som si zvierala lakeť tej druhej, akoby som si ho chcela prinajmenšom zlomiť. Vo vlasoch som ešte stále mala cigaretový dym. Nedokázala som sa na ňu pozrieť.
Napriek tomu som cítila jej vydesený pohľad. „Čože?“
„Odíď,“ zopakovala som a sama som sa divila, že mi nezlyhali hlasivky. Po mesiacoch prázdna či zábleskov šťastia, ktoré sa duto odrážali od stien môjho srdca, som cítila, že naberám na plač. Na poriadny.
„Ale prečo?“ Neprekvapilo ma, že sa potichu ako myš presunula cez izbu až ku mne. Dívala som sa teraz na špičky jej chodidiel v huňatých ponožkách a ignorovala jej tichú prosbu, aby som sa na ňu pozrela. „Prosím ťa, nerob to,“ zaúpela.
Mykla som plecami ako kedysi. Zrazu medzi nami bola presne taká istá diera ako na začiatku. „Nedokážem sa zmeniť. Teraz. Ešte to nedokážem.“
„Pomôžem ti,“ odvetila bleskovo, no neodvážila sa na mňa siahnuť. Akoby sa bála, že ju jedným dotykom znovu namočím do sračiek. Už so mnou nebola. Bola na míle ďaleko. Začínala byť normálna a závisť ma zožierala, akoby som si to úst vliala poldeci kyseliny.
„Choď,“ stála som si za svojím.
„Ale ja nemôžem. Ty nemôžeš. Ja to bez teba... Prosím ťa. Ja viem, že to dokážeš.“
„Ale nie teraz!“ vysvetlila som jej po stýkrát, tentoraz hlasnejšie, než som pôvodne chcela. Kedysi to chápala aj bez slov. Nemusela som jej vysvetľovať nič. Ona bola teraz v kruhu svetla a ja stále mimo neho, neznesiteľne ďaleko.
„Ja počkám. Pomôžem ti, naozaj.“
Čo som hovorila o tom, že neznášam, ak sa mi ľudia pokúšajú pomôcť? Niečo vo mne sa k nej naťahovalo; chcelo s ňou zostať. Ale ešte stále to bolo oveľa tichšie ako ten hlások. Vidíš, nie je taká, za akú si ju mala. A teraz? Ubližuje ti. Pošli ju preč. Strč ju!
Stisla som zuby. „Vypadni. Už aj.“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Davam kilion hviezduliciek.