"Dopiče, môžem sa na to vyjebať, celý taký výlet zasratý, všetko čo mohlo sa už dodrbalo, ešte aj nohavice si môžem kupovať nové, KURVA!"
Uľavujem si. Na každom treťom kroku mi z úst vypadne nejaká šťavnatá nadávka, niekedy zmes viacerých naraz. Kamarátka, ktorá je tu so mnou, mlčí, tvári sa súcitne. (Tiež už si ponadávala. Nikto mi nevyhovorí, že české a slovenské nadávky sú proste najkrajšie.)
Užívam si, že môžem kričať. V skutočnosti moje oplzlosti a vúlgárnosti musela počuť celá ulica, ale oslobodzuje ma pocit, že mi nemohli rozumieť.
Slobody prejavu sa mi na Slovensku nedostáva. Moja matka z úst nikdy nič vulgárne nevypustí (aj keď, už som ju naučila používať všetky obmeny slova "srať") a v škole si, samozrejme, zakričať nemôžem.
"Do mrne, je ten obchod ešte fakt moc ďaleko?" pokračujem ďalej a pomáha mi v mojej beznádeji, že sa môžem vysloviť. Telepaticky posielam všetkým okolo vetu To je také fajn, že môžem nadávať a nikto okrem mojej spriaznenej duše mi nerozumie, že?
"Ehm, prepáčte..." ozve sa zrazu za nami. Prekvapene sa otočím. Stojím tvárou v tvár oproti sympatickému chlapcovi, môže mať asi dvadsať, možno o pár rokov viac.
Spýtavo na neho hľadím.
"Teda, viete... Nemohol som prepočuť vaše vyjadrenia, už niekoľko metrov kráčam za vami," takže všetky moje kurvy sa mu dostali do uší "a musel som sa vám prihovoriť. Žijem tu už dva mesiace, ale žiadneho Slováka som ešte nestretol."
"To je ale smola, my zajtra odchádzame. Sme tu so školou," hovorí kamarátka aj za mňa, pretože ja sa príliš hanbím. Počul najväčšie žumpu zo mňa a navyše vidí moju dieru v nohaviciach.
Raz sa vráti domov na Spiš a bude hovoriť svojej rodine pri hrnci mlieka o dievčine, ktorú stretol v Londýne a nič okrem nadávok nevypustila z úst. Budú sa na mne smiať.
Vidím tú scénu pred očami, a riadne vyostrenú.
Verím, že o jeho pohoršenej babke sa mi bude snívať ešte niekoľko mesiacov a do konca výletu už nič horšie ako "dokelu" nepoviem.
"Aj tak som rád, že som vás stretol."
Radšej sa hneď otáčam a ťahám kamarátku so sebou.
"Kašlem na to. Ani v tomto... ani v Londýne si nemôžem zahrešiť!"
Aj ona sa mi smeje.
Ale už večer na parkovisku nepokojne prešľapujem z nohy na nohu a zabudnúc na poobedňajšiu historku, drkotajúc zubami prehodím: "Kde je ten skurvený autobus tak dlho?"
Podlamujú sa mi kolená, keď vidím, že náhodný okoloidúci sa akosi potmehúdsky usmieva...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
myslela som že umriem od smiechu..bude 23.00 a myslím že ma bolo počuť až do susedov..ale nedokázala som ovládnuť výbuchy smiechu, lebo tieto trapasy sú večné ako ľudstvo samo
Napíš svoj komentár
,,...svojej rodine pri hrnci mlieka..." - to ma pobavilo