Keď ju prvý raz operovali, nechcela som za ňou ani ísť do nemocnice. Bála som sa.
Bodka.
Raz sme sa tam vybrali s celou partiou. Už som stála pred dverami s hrozivým nápisom (Onkologické oddelenie – lôžka) . Ruku som mala na kľučke, ale otvoriť som nedokázala.
„Choďte, ja vám zatiaľ postrážim veci,“ povedala som a spustila som ruku.
Pýtali sa ma, či mi to nevadí, ale ja som ich uistila, že to je v poriadku a že ju majú objať aj za mňa. Sadla som si tam na lavičku a strážiac veci som potláčala plač.
Neviem opísať, aké zlyhanie seba samej som vtedy cítila.
Večer som to nevydržala. Zavolala som jej a najmenej polhodinu v kuse som sa jej ospravedlňovala. Jej hlas bol rovnaký ako predtým, no aj tak som mala pocit, že je zo mňa veľmi sklamaná.
Na druhý deň som šla do nemocnice. Opäť som bojazlivo stála pred dverami a nevedela som sa presvedčiť, nech ich otvorím.
O pár minút odtiaľ vyšla nejaká pani so strhanou tvárou. (Vyzerala ako všetci tam. Jej pokožka nasiakla smrad nemocnice, chorôb a scvrkla sa od bolesti a od úľaku.)
Bez rozmýšľania som vkĺzla dovnútra skôr, ako sa dvere stihli zatvoriť.
Spravila som prvý krok k tomu, aby som pochopila rakovinu a ľudí, ktorých postihla.
(Plne som aj tak nepochopila ani jedno, a to prvé vlastne vôbec.)
Desať mesiacov som ju sledovala, ako žije.
S šatkou na hlave chodila na kolotoče, ak k nám prišli. Pchala do seba čo najviac jedla, aj keď na to vôbec nemala chuť.
Veľa sa smiala, dokonca aj vtedy, keď nikto nepovedal nič smiešne.
Nikomu, dokonca ani mne nedovolila, aby som ju videla v zlých chvíľach.
Jej mama sa stala mojou druhou najlepšou kamarátkou, pretože sme si neustále telefonovali a bavili sa o stave jej dcéry.
Úplne ma zaskočilo, keď v apríli zomrela.
Len pár týždňov pred tým sme sa vyhrievali v prvom jarnom slnku. Jej bledá pokožka vo svetle vyzerala ešte bledšie, ale ja som si aj tak myslela, že do letných prázdnin vyzdravie.
A potom budeme táboriť u nás na dvore.
A potom som zrazu jej mamu podopierala na pohrebe. Alebo ona podopierala mňa?
Ani jedna z nás nebola na jej smrť pripravená, aj keď sme jej chorobu sledovali tak dlho.
Psychológ nám povedal, aby sme jej napísali list a čo najviac v ňom vyjadrili, vraj nám to pomôže.
Neverila som tomu, ale poslúchla som ho.
Ten môj list bol celkom krátky, hoci som ju nedokázala na začiatok ani osloviť. Nešlo to.
Závidím ti. Že už máš pokoj. Obdivujem ťa. Tak neskutočne.
Za to, že si dokázala pretrpieť toľkú bolesť a pritom sa stále usmievať a obohacovať všetkých okolo seba nádejou.
A uvedomila som si, že hoci som zdravá a pri veľkom šťastí budem ešte dlho žiť,
Nikdy si ten život nebudem vedieť užiť tak, ako ty, keď si sa s úsmevom vracala z chemoterapie a namiešala si nám ovocnú limonádu.
Ty nikdy nezomrieš.
Vedela si, aký je život cenný a čo znamená, a takí ľudia chodia do neba. Stávajú sa z nich anjeli s hodvábnymi krídlami. Už na to verím.
P.S. dodnes ma mrzí, že som vtedy prvýkrát za tebou neprišla.
ale viac ma mrzí, že som sa vôbec musela postaviť pred také rozhodovanie.
bola si najlepšia a nikto nikdy lepší nebude. ďakujem.
Ten smútok nezmizol a ani nikdy nezmizne. Je tam, každý deň. A najmä vtedy, keď pod aprílovým slnkom kladiem na jej hrob zapálenú sviečku a bojím sa, aby ju moje slzy nezahasili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár