Viem, že ma cítiš.

Cause I know that you feel me somehow...

___________________________________

Naše dlane sú pár centimetrov od seba. Vznášajú sa vo vlastnej dimenzii; odolávam túžbe dotknúť sa ťa (je to ťažké). Ako sa ti tak dívam do očí, tak blízko, že viem porátať tvoje mihalnice, nepotrebujem sa ťa predsa reálne dotýkať.
Nikto mi nikdy nebol bližšie, a to nemyslím len na to, že cez tých pár kúskov vzduchu počujem, ako ti búcha srdce. Kdeže. Tu ide o splynutie duší, aj keď viem, že potom to bude veľmi bolieť.
Do ramena ma chytá kŕč, dlaň zdvihnutá oproti tvojej sa chveje. Napriek tomu sa ťa nedotknem, aby som sa mohla uvoľniť. Nie. Chcem si užiť tento pocit, keď...
Keď jednoducho viem, že ma cítiš.

"Nemôžem prísť, ja... Musím ísť do nemocnice, mama mala... mala haváriu." Cítim tvoju bolesť. Chcem ti prstami prečesať vlasy, poláskať ťa perami, hoci aj prikryť vlastným telom, celkom nahá, len aby som tú bolesť odohnala.
"Mám ísť s tebou alebo za tebou prísť?" Neznášam nemocnice, ten nechutný pach všade naokolo. No ty tam ísť musíš a ja pôjdem s tebou, pretože sme jeden.
"Nie. Ďakujem ti, ale... stretnime sa radšej až potom. Prepáč... musím to zvládnuť sám."
Samozrejme, chápem to.
Nemusím ísť s tebou. Aj tak viem, že ma tam cítiš.

Všetko sa kazí.
Tak, ako sme spolu predtým trávili každú voľnú chvíľu, teraz to vyzerá, akoby sme si dávali pauzu na oddych.
Naše dlane sú od seba veľmi ďaleko a postrádam to zvláštne elektrizovanie túžby, čo tam vtedy bolo. Už v nich nie sú tie magnety.
Napriek tomu som si stále celkom istá, že ma cítiš.

"Potrebujem sa s tebou stretnúť," šepkám ti v škole cez prestávku. Vyhováraš sa. Možno iný program, možno sa ľakáš naliehavosti v mojich očiach.
Lenže ja potrebujem upokojenie. Obyčajné slová, ktoré by ma nejako presvedčili, že stále ešte počujem tvoje srdce.
Do uší sa mi totiž dostáva iný tep, ten tvoj pomaly tíchne. Chcem len ubezpečenie, že sa mám snažiť, napínať uši, aby som ho začula. Chcem, aby sa nám takmer dotýkali dlane.
Veľmi chcem vedieť, že ma skutočne cítiš.

V tú noc, keď som ťa podviediem, keď som sa prehýbam do rytmu niekoho iného... Neskôr sa presviedčam, že to bolo zo zúfalstva. Že je to v podstate všetko tvoja vina, lebo si ma nepresviedčal. (Viem, že je to hlúposť, že som zlyhala a nedokázala som ťa cítiť).
"Daj mi ruku," hovoríš celkom chladne a skúmavo, keď sa dozvedáš pravdu. Na ten pohyb musím zbierať temer toľkú odvahu ako na priznanie, no nakoniec sa koža šuchne o kožu. Pevne moju dlaň stisneš.
"Robím to naposledy. Je to... krásne."
Po tvojich slovám zacítim, že sa mi podlamujú kolená. Nahlas zavzlykám, až tak nahlas, že mi to takmer rozpolí hrdlo vo dvoje.
"Nie..." vytrhnem sa z tvojho zovretia. Akoby ťa to mohlo presvedčiť, že ma nemáš opúšťať.
Viem, že to nezaberie. Dlaň skrútenú do päste strčím do vrecka a zarývam si nechty do kože, aby som nekričala z pocitu, že som stratená. (Neskôr objavujem na dlani drobné krvavé ranky.)
"Prosím, odpusť! Prosím, nezahoď to všetko!" Nezahoď nás.
Našťastie mi do očí nevmetáš krutú pravdu - že ja som prvá, kto to všetko (kto nás) zahodil. Bez ostychu.
"Nemôžem... Nedá sa..." Samozrejme.

V tej chvíli viem, že už ma necítiš.

(hudbu si, prosím, pustite potichu, nech vám to nekričí. alebo si ju nepúšťajte vôbec.)

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu