Moja bezbrehá láska a oddanosť k tebe bola jednou z mnohých chýb, ktorých som sa dopustila.
Nikdy som nemala zrušiť všetky pravidlá. Zákonite som potom začala rušiť všetko - dokonca som časom zo svojho zoznamu vyčiarkla aj hrdosť.
Stála som tam. Desať minúť.
Pol hodinu.
Hodinu.
Hodinu a pol.
Vtedy som sa otočila a pustila som sa domov. Jednu nohu som lenivo predkladala pred druhú a odolávala som slzám, pretože...
...čo ak by si ešte náhodou prišiel - áno, áno, možno v tom autobuse, ktorý akurát ide okolo mňa - a kričal by si na mňa, že ťa tvoje meškanie mrzí?
Neprišiel si.
Horšie však bolo, že si nenapísal, a ani si nezavolal.
"Nerev. Nebuď sprostá. On - on ti za to nestojí."
Bolo mi jedno, čo mi hovoria ostatní. Skutočne úprimne jedno. Ja sama som si síce hovorila, že som hlupaňa, keď denne plačem, pretože sa neozývaš, ale napriek tomu som s tým nevedela bojovať.
Za týždeň si zavolal.
"Janka... ahoj."
"Ach, ahoj!" Bože, dievča, bojuj trochu so sebou, aspoň hneď nedávaj najavo, ako si strašne šťastná, že zavolal! Buď trochu hrdá, maj svoju hodnotu, aspoň chvíľku sa tvár, že sa na neho hneváš, hoci to nie je pravda!
"Za to minule... vieš, keď som neprišiel..." Ako keby si čakal, že ti odpoviem niečo v zmysle, že som nezabudla.
"Uhm."
"Sorry. Nevyšlo mi to."
"To je v poriadku, určite si mal na práci dôležitejšie veci." Do očí sa mi opäť tlačia slzy. Spomeniem si na to, ako som tam v zime stála, päste vo vreckách bundy zaťaté, a čakám. Je horší pocit než ten, čo cíti žena, keď ňou pohrdnú?
"Hej." Začujem tvoj smiech. Nepýtam sa ťa naň. "No, počuj, ale preto nevolám."
"A prečo teda?"
"Ale, som neďaleko tvojho domu, nechceš sa ísť poprechádzať? Zájdeme na čaj alebo čo."
Bez námietok som súhlasila, vykašľúc sa na hrdosť. Ty si bol odjakživa dôležitejší.
Chystanie mi trvalo celé veky, chcela som byť tak veľmi krásna, aby som sa ti hrozne, hrozne páčila...
Schmatla som peňaženku a so stručným oznámením rodičom, že odchádzam von s kamarátkou, som za sebou zabuchla dvere.
Už si čakal pri bráne.
Chytil si moju dlaň do svojej a ja som postrehla, že máš niekoľkodňové strnisko.
"Tak dlho som ťa nevidela... vyzeráš úžasne," zašepkám, opäť sa ponižujúc. Ani som si to neuvedomila.
Obrátil si sa ku mne a s pyšným úškrnom si vkĺzol jazykom do mojich úst. Takto to bolo odjakživa.
Ani keď to bolo prvýkrát - teda, pre mňa prvýkrát - nedbal si na to. Preskočil si prvé nesmelé bozky a rovno si mi začal hrýzť pery a jazykom pohládzať vnútro úst. Čo na tom, že mi bolo na zvracanie?
Už vtedy som bola bábkou.
V ten večer si ma zavliekol do odporne páchnuceho baru. Samé kožené bundy, ovanul ma strach.
Dával si si jedno pivo za druhým, myslela som, že máš peniaze, ale keď sme odchádzali, obrátil si sa na mňa.
"Jana, nebuď suchár a navaľ prachy. Ja nemám ani euro."
Zaplatila som za teba, hoci to bola suma môjho niekoľkotýždňového vreckového. Ak si to želáš, raz za čas za teba predsa zaplatím. Na tom nie je vôbec nič zlé, aj ty by si to pre mňa určite urobil.
Vyšli sme von a opäť nasledoval tvoj súboj s jazykom. Odporne z teba páchlo pivo, no mne to v tej chvíli pripadalo rajské.
Dokonalé.
S tebou čokoľvek.
"Nemám prachy."
"To som si všimla," naznačila som odpor, keď sme už stáli pred mojím domom a lúčili sme sa.
"To si bystrá. Požičiaš mi?"
"Ale ja nemám..."
Nahol si sa ku mne, stiahol ma do objatia a pevne ma v ňom stlačil. Palcom si ma hladil po líci a do vlasov si šepkal pravdepodobne to najkrajšie, čo si dokázal vytvoriť.
"Janka, moja sladká Janka, nemám ani na autobus domov... a ty vieš, že keby som ťa neľúbil, keby som nevedel, aké máš dobré srdce... Januška moja, ľúbim ťa najviac na svete, vieš...?"
"Koľko teda potrebuješ?" vzdychla som, celkom tebou opantaná.
"Stovku."
Musela som skočiť do domu, a rozbiť prasiatko encyklopédiou. Ale mala som aspoň pocit, že ti pomáham a že ma kvôli takýmto službám, ktoré nestoja za povšimnutie, neopustíš.
Letmo si ma pobozkal na líce, povedal si:
"Čoskoro sa uvidíme, mačička,"
a odkráčal si preč s rukami vo vreckách.
A už si sa nevrátil.
A ja som bola nešťastná.
Ešte teraz túžim, aby si sa vrátil...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@malapohroma úplne s tebou súhlasím :/ och dievča je mi to ľúto veľmi musíš zabudnúť inak to nejde...
Napíš svoj komentár
ale pri druhej.. ach.. luto mi to je (ach)