šlo to tak ľahučko, nevinne,
chvíľu zotrvať v tej zvláštnej hre,
hre pocitov, myšlienok, terajška, včerajška,
až kým ti nepadol zrak na plameň,
v tej tme tak zvláštne mihotajúci sa,
drevený kríž, tuje a náhrobný kameň,
len ten letmý pohľad stačil.
To, čo už dávno akosi umrelo,
pretože niektoré veci sa už nenosia,
ak, tak trošku, len tak nesmelo,
čo ti aj tak dlho nevydrží.
Strach uveriť kráse červeného maku,
keď si tam náhodne, len medzi koľajami,
a ten pohľad mal príchuť sladkú,
ako posledný bonbón.
Aj mak rastie bez strachu,
že ho odtrhneš,
že ho zašliapneš potichu,
rastie, červená sa medzi kameňmi.
A krehké lupienky jak tvoje sny,
vystrú sa na lúčoch slnka,
tak krásne odvážny,
mak, čo rastie pri koľajach.
A ty, len strach, slzy,
strach ísť ďalej, pustiť staré,
jak keby v lete prišli mrazy,
chúliš sa v deke stále pichľavej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár