O tolerancii kóšerovania (a halalovania, a tradičného zabíjačkovania)

Natrafil som na tento fascinujúci i desivý článok z r. 2002 - najmä, keď si jeden predstaví, koľko bezbranných nevinných zvierat prešlo odvtedy mašinériou priemyslu vykorisťovania a smrti.  Je to skutočne závratný počet jedincov, obzvlášť keď zvážime, že za jeden jediný rok ľudia zabijú viac zvierat ( x ) , než koľko zhruba bolo zabitých ľudí vo všetkých vojenských konfliktoch v známej histórii ( x ).


'Nebude od veci pripomenúť aj “hnedé” korene prvého zákazu kóšerovania: celoštátny zákaz kóšerovania bol v Nemecku vynesený v apríli 1933, teda za čias Veľkonemeckej Ríše ako antisemitské národno-socialistické opatrenie, keď nacisti označovali židov za mučiteľov zvierat a vôbec im nešlo o zvieratá. Nakoniec zaobchádzali so Židmi horšie ako so zvieratmi. Zákon o ochrane zvierat z roku 1986 síce kóšerovanie tiež zakázal, ale pripustil výnimky z náboženských dôvodov. Aj podľa práva Európskej únie je kóšerovanie dovolené. To, že okázalá láska k zvieratám môže ísť u nacistov ruka v ruke s vražednou nenávisťou k určitým skupinám ľudí, nesmie byť argumentom proti ochrane zvierat.


O tomto som napríklad, vôbec nevedel a je to dnes až strašidelne relevantné info.

Niektoré osobnosti verejnej scény aj dnes zneužívajú kauzu práv a ochrany zvierat len vtedy, keď sa im to hodí. Napr. keď fobíci vehementne bojujú proti čomukoľvek "cudziemu", démonizujúc inakosť. Napríklad u nás celkom rozšírený názor, že čo moslim, to náboženský fanatik (takže čosi podobné, ako keby niekto tvrdil, že každý kresťan je ako člen Ku Klux Klanu). Toto je imho dosť typické demagogické pletenie pojmov s dojmami, ktorú takéto články súhrnne pomáhajú uviesť na správnu mieru. Pritom všetky náboženstvá (áno, aj kresťanstvo) majú spoločný základ, sú veľmi problematické vtedy, keď sa ich sväté knihy vykladajú doslovne a môžu byť veľmi prospešné, ak sa berú s určitou rezervou, ako symbolické príbehy, podobenstvá, pomôcka na ceste. Taktiež netreba zabúdať, že pojem kóšer či halal sa nevzťahuje len na tzv. porážky (teda na zabíjanie zvierat), ale aj na iné alimentárne pravidlá a zákazy. Mnohé produkty vhodné pre vegánky/ov sú zároveň aj "kóšer" či "halal".


Táto skutočnosť by však mala byť pohnútkou aj k úvahe, že ochranu zvierat neslobodno stavať nad všetko - a už vôbec nie nad základné práva občanov.

Lenže základné právo - ak by sme aj uznali, že môže byť základným právom občanov niečo tak brutálne a násilné, ako je zabíjanie bezbranných zvierat z triviálnych dôvodov - má svoje limity tam, kde sa začína základné právo iného.

V prípade vnímavých tvorov toto základné právo konštituuje to, že nesmú byť využívané ako zdroje pre niekoho iného, pretože to znamená narušenie ich slobody a telesnej autonómie. K tomu prirodzene patrí, že mimoľudské zvieratá nesmú byť vykorisťované a zabíjané ľuďmi bez dostatočnej obhajoby takého konania - "burden of proof" tu teda spočíva na tých, čo vykonávajú alebo si objednávajú násilný čin, nie na ochrancoch zvierat. Ako konzumácia živ. produktov čisto zo zvyku, tak ani náboženský rituál nepredstavuje "nutnosť" a obhajovať násilné činy či porušovanie práv napr. posvätnými skriptúrami či "Božím slovom" nie je dostatočnou obhajobou takého konania.

Podobne, ako by sme sa dnes neuspokojili s ospravedlňovaním násilných činov páchaných na ľuďoch alebo otroctva argumentom, že "v našej kultúre je to dovolené" alebo "predpisuje to [doplň náboženský spis]", nemôžeme toto prijať ako dostatočné ospravedlnenie v prípade mimoľudských vnímavých tvorov.

Ak by sme to prijali, bol by to z našej strany iba prejav domnelej ľudskej nadradenosti a speciesizmu, ktorý je systémovou formou útlaku rovnako, ak nie viac škodlivou, ako rasizmus či sexizmus.

Autor napr. píše:



Zotrvávanie na prežitkoch minulosti sa zvykne zvrtnúť na vyžadovanie, resp. znášanie neúnosnej tolerancie. Súčasné uvažovanie o ochrane zvierat nemožno podozrievať z nacizmu - naopak, tie myšlienky majú na svojom štíte ľudskosť, ak sa pod tým výrazom myslí viac, ako že človek je (len) pre človeka človekom, pre zviera ale vlkom.

Na druhej strane musím zmieniť, že zastávam presvedčenie, že ľudské práva a práva zvierat sú dve prepletené záležitosti - sú to, takpovediac, spojené nádoby. Takže som tiež veľmi skeptický k legislatívnym krokom v tejto oblasti.  Každému legislatívnemu kroku musí predchádzať určitá zmena v povedomí ľudí o danej problematike.  Inak tento posun  nemá veľkú šancu uspieť. Veľmi dobre sa tento jav dá odsledovať napr. na bojkotovaní kožušín. Aj keď je to "jednostranne orientovaná" kampaň, v posledných pár desaťročiach bola veľmi produktívna a povedomie ľudí sa výrazne mení, väčšinou už pokladajú nosenie pravých kožušín za akýsi zbytočný prežitok. Dnes je teda omnoho ľahšie uskutočňovať tlak na zákonodarné orgány, aby sa napr. zakázali kožušinové farmy.  My však nemôžeme ostať stagnovať na tejto jednej kampani, musíme vždy naznačiť aj nevyhnutnosť skoncovania s ostatnými formami vykorisťovania vzhľadom k tomu, že niet rozdielu medzi kožušinou, kožou, svalovinou či kravským mliekom. A takisto ich nosenie či konzumácia dnes s našimi aktuálnymi poznatkami o výžive ( x, x ) nie je o nič "nutnejšia", než nosenie kožušín alebo, napríklad, konzumácia žirafieho mlieka či psej svaloviny. Zo zvierackoprávneho a morálneho hľadiska "vážia" všetky rovnako. 


Nasledovná analýza a autorove uvažovanie o ukrutnosti samotného jatočného procesu (uvedenie rôznych spôsobov, ako je možné niekoho zabiť a porovnávanie, ktorý z nich je "milosrdnejší") je veľmi užitočná a hodná pozornosti každej uvedomelej osoby, aj keď čítanie to nie je práve príjemné.

Takéto články sú aj veľmi dobrou pomôckou v prípade, že niekto trpí  hysterickou islamofóbiou, ktorá sa nedávno rozmohla v našich končinách (nielen) v súvislosti s utečeneckou krízou. Veľmi ma vždy pobaví a zarmúti zároveň, keď si ľudia, ktorí urputne bojujú proti halal, ignorujú fakt, že tu máme ustanovené a zaužívané rovnako barbarské praktiky - nehovoriac o samotnom právnom aspekte veci, že zvieratá majú právo na *žiadnu* porážku, humánna porážka je totiž eufemizujúci oxymoron. A napriek všetkému ma ešte stále dokáže udiviť, že ľudia, ktorí neaplikujú princíp rešpektu základného práva zvierat ani len vo svojej každodennosti (vegánstvo), sú ochotní a schopní takto ostro protestovať proti praktikám iných kultúr a krajín, či už sú to Arabi, Izraelci, Číňania, Vietnamci... Priam sa tu núka fráza: každý nech si najskôr zametie pred vlastným prahom.


"Osobne neviním kóšerovanie z väčšieho trápenia zvierat ako ktorýkoľvek iný spôsob zabíjania, resp. prípravy na zabitie. Všetky zvieratá prežívajú pritom viditeľný strach a to je to najmenej. Prerezanie krku, strela do hlavy, nôž do srdca či vstup do tunela s kysličníkom uhličitým (pri ošípaných) sú pre každé zviera vyslobodením z útrap (nášho kresťanského) bitúnka a neraz aj maštale, ktoré nemôžu byť väčšie - ak pripustíme, resp. ak sa zaujímame o to, že zvieratá môžu aj trpieť. No nemyslím, že by kvôli tomu veľa ľudí nemohlo spať alebo stratilo apetít. Žiaľ."



Pohľad autora je mi akiste sympatický, mimo iného kvôli jeho triezvemu uvažovaniu a tomu, že stavia „košer“ na roveň s "tradičnými" porážkami u nás. A je pochopiteľné aj autorove tvrdenie, že oproti podmienkam našich veľkochovov môže byť dokonca aj smrť vyslobodením (akurát tento príklad nastoľuje jednu ďalšiu zásadnú morálnu dilemu, ťažko riešiteľnú - totiž, či si po tom všetkom vôbec môžeme nárokovať rozhodovať o niekoho ortieli smrti, bez ohľadu na podmienky - sú už známe mnohé prípady, kedy sa v prostredí "azylu pre hosp. zvieratá" z veľmi utrápených zvierat stali znovu šťastní a zdravo pôsobiaci jedinci, navyše bez budúceho "prísľubu" mučenia a vykorisťovania - podľa mňa si tým zabíjanie zvierat takto oportunisticky obhájiť nemožno).

Zdroj pôvodného článku, na ktorý tento blog reaguje: » www.zosity-humanistov.sk/2002/03/toleran...

 Blog

3 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu