..lebo nemilovať niekoho, kto ti zachránil život, je nemožné..

Už to bolo dávno.. A ani nie je dôležité kedy, čas je aj tak len bezvýznamná veličina, ktorá má určite len náhodou takú veľkú moc.

Boli sme mladší, neskúsenejší, v podstate nerozumnejší. Zviedla nás dokopy náhoda a nekonečne veľa krát sme ďaľšie roky tú náhodu preklínali. Každá minúta bez seba bola hodinou, ale keď sme boli spolu, radšej by sme brali tú hodinu..

Prišiel deň, kedy si ma neopustil len Ty, keď si ostal jediný, kto vydržal vyčíňanie mojej nezvládnuteľnej povahy, mojej hlavy ohlúpnutej rokmi narkotizmu.

Vydržal si pri mne a ja som Ťa nenávidela za to, že si neodišiel a nedal mi dôvod padnúť úplne na dno, aspoň by som sa nemusela štverať naspäť. Nenávidela som Tvoje blbé optimistické reči o blbej optimistickej budúcnosti a to, že som silná a vydržím to.

Nenávidela som to, ako si sa snažil prebudiť vo mne výčitky za to, ako sa opúšťam a naviac som nenávidela to, že Ti to vychádzalo. Keď som sa pozbierala, odišiel si a po otázke kedy sa vrátiš, si len sklopil oči a odkráčal. Došla mi odpoveď a chcela som ísť naspäť, naspäť na dno. Lenže na to som už bola príliš v poriadku.

Chcela som Ťa do konca života v kľude nenávidieť ako dovtedy a spokojne žiť iný život. A keď si sa pred pár dňami zjavil pred mojimi dverami s nesmelým úsmevom na perách a láskou v očiach, chcela som Ti to povedať, povedať to ako veľmi Ťa nenávidím, za to že si mi pomáhal, že si ma dostal na na nohy a že si ma potom opustil.. Ale keď som otvorila ústa, došlo mi to...

Nemôžem Ťa nemilovať..lebo nemilovať niekoho, kto mi zachránil život, je nemožné..

 Vymyslený príbeh

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu