Finally free:)

28.5.2007
Ranné vstávanie nikdy nebolo jej silnou stránkou. Ale v ten deň, ako po iné poslednú dobu vyskočila z postele rýchlo a bola čulá, ako keby si už stihla dať vlažnú sprchu. Prebratá a so širokým úsmevom na perách vykročila do nového a krásneho dňa. Hodila si obľúbené béžové letné nohavice a biele tielko a vykročila do školy. Že čo tak zrazu? Bola šťastná, mala Jeho. On bol splnením jej snov, prvá tvrdo vybojovaná cena. Deň v škole plynul pomaly, aj preto, že ho nemala pri sebe. Tešila sa že poobede sa uvidia, že sa mu konečne bude môcť pozerať do očí aspoň trilión rokov bez prerušenia a bozkávať ho, koľko bude chcieť.

Poobede sedela v jednom z obvyklých letných podnikov, bolo horúce skoro letné popoludnie, kedy už ani priame slnko nebolo tak horúce a ťažké ako vzduch. Sedela s partiou svojich kamarátov a blízkych, ale nie s ním. Cítila niečo zvláštne, šialenú príchuť negatívnych myšlienok, ruky sa jej chveli od nervov.

Prišiel. Konečne.

Ani si ju nevšimol. Nemohla sa pozerať na ohromené pohľady priateľov okolo stola upriamené na ňu a očakávajúce nejakú reakciu a radšej sklopila hlavu. Keď natiahla ruku po cigaretu, jedna jeho spolužiačka ho upozornila, že je tam aj ona. Zdvihol sa a dobehol k nej. Objal ju odzadu okolo pásu a keď sa otočila, aby mu dala pusu, nevšímajúc si jeho ospravedlnenia že ju nevidel, videla, že je zle. Padli dve otázky čo sa stalo, čo mu je, padli dve záporné odpovede a ospravedlňujúci bozk. Spokojná prestala s výsluchom, keď periférne videla, že otvoril ústa. V tej chvíli zastal čas všade navôkol a ona počula len jeho slová, aby sa šli porozprávať. Priateľka videla vydesený a kapitulujúci výraz v jej tvári a vtlačila jej do rúk cigaretu.

Poodišli kúsok ďalej, oprela sa o múrik a fajčila. Okolo nej chodili ľudia, každý sa niekam ponáhľal a ona videla všetko spomalené a rozmazané, jasne videla iba jeho a to ako bol oblečený a jeho vôňu, bielu košeľu, ktorú tak zbožňovala, chvíľu skúmala jeho bosé nohy v žabkách, len aby natiahla chvíľu, kým by začal rozprávať. Pozrela mu na tvár a chytro sa odvrátila. Díval sa uprene na ňu a keď k nej natiahol ruku, odstúpila o krok a kývla hlavou, aby začal.

A on začal.. Hovoril dlho a veľa vecí opakoval. Akosi však všetko išlo pomimo nej, síce počula, ale nepočúvala to, čo hovoril. Pochopila len jednu vec, že od dnes je bez neho. Stratila svoj sen, stratila svoj dúhový zámok vystavaný z jeho úsmevov a dotykov, stratila to, čo pre ňu toľko znamenalo. Mechanicky mu odpovedala, ale vnútri kričala od bolesti. Nebola si istá, koľko tam stáli. No neskôr, keď už nemal čo povedať a len tam ticho stáli, chcela ešte aby ju aspoň raz objal, ale nedokázala mu to povedať, len si hľadela na topánky. Po dlhšej chvíli keď bol už nervózny z toho ticha sa odlepila a povedala nech sa vrátia, aj keď mala chuť ujsť a bežať, až kým by si nevypľula pľúca a kým by jej nohy nevypovedali službu.

Vrátila sa k stolu a všetci videli čo sa deje. A on, on len obišiel okolo a šiel k svojim. Jedna z priateliek ju len tuho chytila za ruku a so slzami v očiach sa jej dívala do očí aby si potvrdila svoj dojem. Ale ona neplakala. Povedala že vydrží, že to rozchodí, že to predýcha. Vyšlo jej to, skoro.. Prišla domov, chcela ísť spať, aspoň na dva týždne. Ale sadla si k DVDčku. Ani sama nevedela čo a prečo púšťa, ale po úvodných titulkách zaľahla s obľúbenému filmu a iba vtedy dokázala trochu povoliť ten tlak čo cítila vnútri a len plakala, takmer počas celého filmu.

Odvtedy dni plynuli jeden ako druhý. Či svietilo slnko, či pršalo, ona len chodila kam mala, usmiala sa keď bolo treba, hovorila keď sa niečo pýtali, ale myšlienkami bola vždy inde. Vždy to skončilo výčitkami, prečo ona nedokázala byť tak dobrá pre neho, prečo je taká neschopná a hlúpa?

Pol roka prešlo a ona žila v raz menšej raz väčšej až priam agonickej bolesti z jeho straty a zo znechutenia zo samej seba. Potom jedného dňa vyšlo slnko, ona sa zobudila a povedala si že je dobre.

Dlho trvalo kým sa vrátila úplne, kým prestala po večeroch počúvať spoločné slaďáky a pozerať ten film, aby si privodila akúkoľvek emóciu ktorá mala niečo spoločné s ním, hoci aj bolesť, ale ten deň prišiel. A nebol hociaký. Bol to deň, kedy všetky jej výčitky a všetka jej bolesť nahromadené za tú dlhú dobu sa obrátila na zúrivosť. Šialenú zúrivosť, nenávistnú a chorú. Ale tiež zakrývajúcu len bolesť zo zrady osoby, ktorá patrila medzi jej naj.

Všetko sa prepletalo a ona nemala pokoja, rok prešiel ako voda a aj keď to už nebolelo, ani zúrivosť už nebola taká vášnivá, premenila sa skôr na tichučký pocit rozľútostenosti nad úbohou existenciou niektorých ľudí a vymazanie zo zorného poľa. No ani to netrvalo naveky..

28.5.2009
Dnes, dnes je všetko inak. Tá zrada prebolela, s ňou sa rozprávam, nesmelo sa usmejem keď mám možnosť, neviem aké škody sa medzi nami napáchali za ten dlhý čas a či sú vôbec napraviteľné, ale skúšam. Opatrne, krôčik po krôčiku, ako rekonvalescencia po dlhoročnom zranení. Vylúčila som zo svojho života nenávisť a zúrivosť a fungujem. Môj život viac nie je otrávený zazeraním a zlobou..

A on? Dnes som ho videla. Nemal tam byť ale bol. Najprv mi to nedošlo, prevrátiac oči, ako vždy keď ho zbadám som odvrátila zrak, ale zrazu mi došlo že ja už necítim nič zlé voči nemu. Ani neviem kedy to zmizlo, možno som to dlhú dobu už si len navrávala vnútri, ale zmizlo to. Žiadna hlúpa nenávisť, ktorá bol aj tak len maskovaním pre sklamanie zo samej seba že som sa nechala tak dobehnúť a oklamať, žiadna ľútosť nad jeho úbohým postojom k niektorým veciam..

Je krásne byť voľná, byť oslobodená od toho zlého a dokázať žiť bez toho aby som musela sa niekomu vyhýbať alebo si kaziť dni zlosťou a zúrivosťou. Ešte nedokážeme spolu fungovať ako kamaráti, ale to mi ani netreba. Mne stačí že môžem slobodne dýchať a chodiť po tomto svete, zbavená obrovského balvana.

Ako som to vlastne zistila? Popravde, sama neviem. Dnes som ho zbadala a nedošlo mi to.. Potom som rozmýšľala kam sa podeli tie negatívne emócie, keď som s ním prehodila pár slov bez toho, aby som mala chuť mu povedať niečo oveľa hnusnejšie. Ale potom, potom mi to došl On neprišiel vyvolať to negatívne, on mi prišiel ukázať že to negatívne už vo mne nie je. Prišiel presne o dva roky odo dňa kedy mi podpálil všetky základy a díval sa ako uhoľnatejú, aby mi ukázal že už toho bolo dosť, že už môžem ísť ďalej.

Samozrejme že nemá ani len tucha čo spravil, ani mu vôbec o to nešlo. Ale moja vlastná vyššia moc má so mnou úmysly o ktorých nič netuším, až kým neprídu.

A nech by som čokoľvek na tých dvoch ľudí chcela zlé povedať, môžem im jedine tak poďakovať, za to, aká som. A za to, že mi vnorili hlavu hlboko do hliny, lebo už aspoň viem kde je moje dno. A že sa tam už nechcem vrátiť..

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu