Ja mám brata. Staršieho, protivného, nechutne premúdrelého a považujúceho ma za najhlúpejšieho a najnesamostnatnejšieho človeka na svete. Je tvrdohlavý skoro ako ja, vyžíva sa v dod*bávaní mojej maličkosti a samozrejme patrične využíva svoju fyzickú presilu
A napriek tomu na neho nemôžem povedať zlého slova.. Od chvíle keď som na tomto svete a od príchodu z pôrodnice, keď kašlal na to že prišla domov aj moja mamina aj ocko a pádlil si to priamo ku mne a dal mi pusu na čelo a odvtedy som bola jeho malá sestrička a hračka. O niečo neskôr aj boxovacie vrece, ale to si už nechajme na inokedy
Keď som bola trochu väčšia, straaašne ma vytáčal. Ale to poznáte, puberta, vtedy je každý, kto nie je bezvýhradne na vašej strane nepriateľ Prvýkrát som sa o neho bála vtedy, keď som bola svedkom skoro bitky medzi ním a trochu väčším chalanom, lebo si potreboval rypnúť.. Bála som sa tak moc, že ma to ešte pár týždňov budilo zo sna.. Je všeobecne známe že som až priveľmi naviazaná na ľudí okolo mňa, ale s tým sa nedá nič robiť
Dlho som si myslela že sa neviem dočkať dňa, kedy vypadne na výšku alebo sa proste odsťahuje a budem mať pokoj. Nevedela som si predstaviť že sa niekedy budeme navštevovať tak, ako sa moja mamina navštevuje teraz so svojou sestrou a jej rodinkou (na jednom mieste tam máme aj babku a dedka, takže to je dva v jednom, ale to len tak btw). A už vôbec som si nevedela predstaviť, že my niekedy môžeme vychádzať dobre.
Prišiel deň, keď som už mala ako tak rozumu a vtedy mi to došlo. Nejde o to, čo som si myslela. Nejde o to koľko sa hádame. Nejde o to že pomaly nevedieme vojnu proti našim, ale naši sa snažia zabrániť vojne medzi nami Ide len a len o to, že je môj brat a ja jeho sestra. Ide o to, že aj keby sme po sebe hádzali stoličky a panvice, vieme, že keby niekto iný čo i len skúsil ublížiť niektorému z nás, bude mať dočinenia s tým druhým..
V ten istý deň mi došlo že už sa neteším na to, kedy odíde. Popravde, bojím sa toho ako ničoho ešte. Už viem že to nebude znamenať voľnú izbu a menej hádok, viem že to bude znamenať koniec života takého ako ho poznám. Koniec ranného zobúdzania otvorením okna a krádežou môjho paplóna v najväčšej zime , koniec zaspávania za jeho chrápania a pocitu, že niekto je so mnou v izbe a ochraňuje ma. Koniec hlúpych naťahovačiek o jeho notebook a nútenia ho upratovať našu izbu a byt. Koniec hádok pri robení obeda, keď nás naši nechali doma samých a každý z nás chcel variť sám, lebo ten druhý mu do toho len kecal . Koniec nočných rozhovorov, kedy sme dávno po polnoci v tichom baráku dostávali najväčšie záchvaty smiechu a dusili ich vankúšmi, aby sme nezobudili našich. Koniec grimás, ktoré na mňa vždy hádzal keď sme sa stretli niekde, kde sa nemohol prejaviť Koniec hodinám, keď som ho skúšala a keď ma to už nebavilo robili sme si z toho srandu a skončilo to ďaľšími záchvatmi smiechu a ďalší deň vykrývačkami, bo sa toho moc nenaučil
Takto by som mohla pokračovať hádam do zajtra, vypisovaním všetkých drobností, ktoré sa nedajú robiť s nikým iným, len s ním. Viem, svet sa nekončí, navždy bude mojím bratom, ale už nikdy takýmto. Preto som nepochopiteľne pre ostatných plakala na rozlúčke u nás v škole. Lebo on odíde. Nie ja odídem, on odíde a nechá ma tu samu. Bojovať s našimi, zaspávať v tichej izbe, nemať sa s kým porozprávať.. Viem že je to kolobeh, viem že on musí vykročiť ďalej, ale to neznamená že to nebolí, lebo neskoro som prišla na to čo mám a už sa musíme rozlúčiť..
Chápem že to nie je rozlúčka navždy, nechcem aby ste zo mňa teraz robili hysterku, ktorá všetko preháňa.. Ale už to nikdy nebude také ako to bolo celé moje detstvo. A ja dospievam a začína to bolesťou, dúfajme, že to ďalej už horšie nebude
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
katherin
10. 5.mája 2009 15:16
nemyslim si, ze si hysterka. Aj ja mam strarsieho brata a mam ho strasne strasne rada. Niekedy sa pozastavujem nad tym, ake vojny vedu moji spoluziaci so svojimi surodencami. Samozrejme, aj my sa hadame, a vacsinou to skonci tak, ze sa stiahnem alebo rozrevem ale myslim, ze aj on ma ma rad. Nebojim sa o neho, lebo viem, ze by mal byt aspon trochu rozumny. a inak velmi pekny a vystizny clanok
2
no dufam ze mojmu bratovi budem chybať ked odidem na výšku, aj ked pochybujem
Napíš svoj komentár